Dobrý deň, mám 19 rokov a život na nič. Nemám kamarátov, "len" najbližšiu rodinu. Tam vonku, som úplne sama. Neviem si predstaviť, čo by bolo, keby som bola aj bez rodiny.
Chodím na strednú školu, kde ma psychicky šikanujú. Je to veľmi zlé. V tej triede, v podstate, na celej škole, nemám ani jednu kamarádku a tým pádom sa ma nemá kto zastať. Sama nezakročím, pretože som tichá a utiahnutá, proste bezmocná. Niečo poviem, oni sa začnú smiať.
Mám to tak odmalička. Všetko v sebe dusím, nikto dopodrobna nevie, ako na tom som.
Ide o to, že z toho všetkého, mám myseľ zamorenú temnotou. Doslova. Myslím stále negatívne a myslím, aj na to najhoršie - smrť, samovraždu.
Neviem sa z ničoho tešiť, stratila som chuť do života. Hlavou mi prebiehajú všeliaké temné myšlienky, celý svet vnímam, ako temnotu, v ktorej žijem. Mám v sebe len štipku svetla - vieru v Boha, nič viac. Nemám nikoho, na koho sa môžem na tomto svete obrátiť. Rodičia to neberú vážne, ich rady mi nepomáhajú, pretože nie sú takí citliví, ako ja.
Ako sa z tej temnoty dostať ? Som z nej už unavená.
