Dobrý večer!
Chcela by som vám povedať čo ma trápi a zistiť či to je nejaký problém. Volám sa Lucka a mám 16 rokov a už dlhší čas (cca mesiac) sa veľmi bojím byť sama. Sama doma/v izbe hlavne keď sa začne von stmievať. Nerobí mi dobre ticho pretože som veľmi preľakaná že sa niečo stane. 22. 12. 2017 sme pochovali môjho starkého, trpel rakovinou plúc. Každý výkend keď som prišla z internátu som bola pri ňom spolu s rodičmi a starkou buď v nemocníci alebo doma.
Podľa toho kde bol. Vravela som mojom probleme mamke hneď ako sa mi to začalo. Mala som hnusné sny. Živé sny a na internáte aj spankovú paralízu. Neviem či to bola spankova paraliza ale vychovavatelka na internate vravela ked som jej to opisovala ze bola. Ťažko sa mi spí, mám hrozné sny. A úple nelogické a desivé(naposledy sa mi snivalo s neznamou tetou ako spolu hrame človeče v nemocnici na posteli), budim sa na každé šuchnutie, budim sa uprostred noci spotená, preľaknutá. Mamka mi povedala že tie stavy som mala preto lebo sme očakavali smrť.
Pretoze sme vedeli ze starky to uz dlho nevydrzi a ze som sa toho podvedome bála. Rok dozadu sme pochovavali uja tiez tesne pred sviatkami(tiez koli rakovine-leukemii). Lenže vtedy som taketo stavy nemala. A kedže to pretrváva aj po starkeho smrti tak som si nie ista či je to tým. Preto píšem vám. Odjakživa som bola odvažna nebala som sa ničoho(kukavala som rada horory, strašila spolubyvajuce zo srandy. lenze teraz sa bojim ja. ). Je to strach az taky ze ma bolieva brucho a citim sa strasne malátne. Kedže sa bojim spávať v izbe tak spávam v spálni s bratom a maminou. Ocino spi v obyvacke. Dúfam že to čo najskôr prestane. Veľmi sa bojim.
Vopred Ďakujem.
