Ahojte, neviem ako zareagujete na túto tému, no ešte vopred vám chcem povedať, že nikoho nechcem ponižovať ani ho o niečom nasilu presviedčať, každý z nás je slobodný a plne to rešpektujem :)
Text je trochu dlhší, možno pôsobí výkladovo a neviem ešte ako inak, ale snažil som sa to napísať najlepšie ako som vedel :)
Takže, moja otázka sa týka najmä neveriach - prečo neveríte v Boha?
Čím viac tým ďalej si uvedomujem akí ste (sme :D) všetci ľudia úžasní, že v každom z nás je dobro a všetci túžime po šťastí. Všímam si to všade, kde vás stretnem a veľakrát ma zarmúti to, že sme nejednotní v otázke viery a v názoroch na život. Všetci chceme byť predsa šťastní. A šťastie sa dá ziskať cestou dobra. Darmo vykradnem banku aby som sa finančne zabezpečil (a aby som bol v tejto finančnej rovine šťastný) keď budem cítiť výčitky z toho, že mám niečo, čo nie je moje a možno som aj niekoho ťažko zranil prípadne zabil. Keď sme pri výčitkách, tie súvisia s našim svedomím, ktoré nás smeruje k dobru. Samozrejme, aj svedomie môže byť pokrivené (nevhodné prostredie v období detstva, vplyv rodičov atď.), no keď sa takémuto človeku opäť ukáže správna cesta, mal by vo vnútri pocítiť, že to je to dobro a že to je to správne, čiže akoby sa mu svedomie opäť napravilo a ukazovalo tým správnym smerom. A možno to svedomie vždy ukazuje správnym smerom a nepokriví ho nič. Neviem. A teraz prejdem k otázke. Čo je pre nás najväčším šťastím? Myslím, že láska. A všetci chceme, aby trvala večne. Nie minútu, nie 20 rokov ale večne. Ak sa pozriete na to, čo vraví Boh, na to, ako treba žiť, zistíte, že je to tá najsprávnejšia cesta a že smeruje ku šťastiu, k láske. K láske k Nemu, k blížnym, k sebe. Zistíte, že je to morálne čisté a že je to dobré. Že po tom túžite. Že to je to, čo chcete žiť. Veď si to predstavte, po čom túžite? Ja osobne túžim po tom, aby sme všetci ľudia boli šťastní. Aby sme sa mali radi a tešili sa zo života. A aby sme sa tešili aj vo večnosti. Aby sme milovali a boli milovaní. Ďalšie otázky. Čo si myslíte, čo nasleduje po smrti? Myslíte si, že nič? Že prestaneme existovať? Myslíte si, že všetci tí, ktorí už zomreli, že už neexistujú? Že tá láska, ktorá bola v ich srdciach, že už neexistuje? Myslíte si, že môžeme existovať jedine v priestore a čase? Že sme len mäso a kosti? Bez duše? V každom z nás je túžba po večnosti, po láske, dobre, šťastí. Áno, žiť s Bohom si vyžaduje aj určité úsilie (no pain, no gain :D) ale stojí to za to. Čo sa myslí pod pojmom úsilie? Napríklad boj s pokušením. Človeka to láka, zdá sa mu, že keď mu povolí tak bude šťastný, no je to klam. Stačí sa na to pozrieť z praxe a začnem zhurta :) Našli ste šťastie pri porne? Uspokojili ste si telo, no niekde vo vnútri viete, že je to len fikcia a že vám chýba skutočná žena/muž, skutočná láska. Že je to lacná náhrada, ktorá je deštruktívna - závislosť, sebeckosť, skreslený pohľad na ženy/mužov...Alebo, stačí vám viesť ľahký (promiskuitný) život? Necítite niekde vo vnútri potrebu po stálej, pravej a hlbokej láske? Podobne alkohol, treba ho piť s rozumom. A existuje ešte veľa ďalších príkladov. Boh nás volá k pravému životu. To, čo sa môže zdať ako obmedzujúce príkazy a zákazy, nás v skutočnosti vedie k slobodnému životu (viď závislosť od porna - to nie je sloboda). Možno si vravíte, že kňazi sú takí a takí. Treba však vedieť, že aj oni sú ľudia a takisto robia chyby ako aj my. Sú však prostredníci medzi nami a Bohom, hlásajú Pravdu. Ak to človek chápe tak ako to chápať má, tak aj chodenie do kostola dostane iný rozmer ako len ten, že ma núti babka :D Alebo, že nemáte dôkaz. Ak by ste ho mali, už by viera nebola vierou. Potom svätá spoveď, možno si vravíte, že nebudete o svojich priestupkoch hovoriť cudziemu človeku. Si myslíte, že on vás bude posudzovať? Alebo, že hneď pôjde všetkým vykričať, že ste mame zjedli tresku? :D Je sprostredkovateľom odpustenia, ktoré pramení od Boha. A častokrát aj dobre poradí, niečo ako psychológ. Sú tam samozrejme určité podmienky, napríklad lútosť a predsavzatie nehrešiť, vyznanie všetkých ťažkých hriechov... čo je aj dosť logické. A taktiež, mnohí ste možno zranení, nahnevaní a neviem čo ešte. Možno cítite krivdu. No zamyslite sa. Prečo sa cítite tak alebo tak? Prečo sa cítite odmietnutí? Cítite Hnev? Odpustite. Samozrejme, odpustenie neznamená, že na to zabudneme. Znamená to, že uznáme, že to, čo nám niekto vykonal bolo zlé, zranilo nás to, no my mu odpúšťame. Vedome a dobrovoľne. A prejavujeme mu lásku, žiadne také, že jemu sa to vráti a podobne. Pocity, že sme odpustili sa zrejme dostavia až potom, neskôr. A aj toto odpustenie je súčasťou tej správnej cesty, ktorú nám Boh ponúka.
Týmto príspevkom som vám chcel povedať, že to, čo možno odmietate, viera, je v skutočnosti kľúčom ku šťastiu, k pravde. Že aj veriaci človek môže žiť hustý a vymakaný život. Že byť veriacim neznamená báť sa dať týpkovi knock-out, keď obťažuje moju priateľku :D A tiež to, že mi na vás záleží a som rád, že niektorých z vás stretávam v meste, v škole, v obchode... Som rád, že ste :)
