Zdravím,
začnem asi tým, že mám trinásť, no naozaj nepotrebujem komentáre typu: „Na to máš ešte čas“, „Ja v tvojich rokoch...“ a podobne. Na to mám mamu a nemyslím si, že mi vo veciach tohto typu pomôže. Ak máte rovnaký názor, prejdite tento príspevok bez povšimnutia a nereagujte, ďakujem.
Tak k téme.
Už nejaký čas sa mi páči jeden chalan, spolužiak. Normálne sa aj rozprávame, obidvaja máme zmysel pre humor, čiže aj spolu smejeme, rozumieme si. Páči sa mi, je mi sympatický, navyše je pekný aj navonok. Nemilujem ho to nie, ale viem, že sa niečo také môže stať. Ale mám ho rada, veľmi rada. Ešte som k žiadnemu chlapcovi nič také necítila. Viem, že aj on ku mne niečo cíti, pretože je ku mne milý pomáha mi, usmieva sa na mňa a, ako to napísať, „pokukuje“ po mne. Lenže v spoločnej konverzácii je tak trochu ostýchavý, mám pocit, že sa ma, ako dievčatá, hanbí. Nepíšeme si spolu ani nič také, ak by ste chceli narážať na to. Neviem, ako túto pomyselnú bariéru preraziť, opätujem mu jeho pohľadu, úsmevy a dávam mu prednosť pred ostatnými chlapcami. Nechcem mu napísať nič v zmysle: „Ahoj, chcem ti povedať, že ťa mám rada," ... a bla, bla, bla. Dávam prednosť verbálnej komunikácii, lenže neviem, čo mu mám povedať. Možno by sa aj niečo podobné dalo, ale vždy je obklopený svojimi priateľmi, pretože je celkom populárny, a to ma odrádza. Ak by som mu to aj povedala, ako by zareagoval? Odmietol by ma? Vysmial by ma? Smial by sa na mne spolu s priateľmi?
Na budúci rok odchádzam na päťročné bilingválne gymnázium. A, hoci to vyznie ako fráza, nechcem ho stratiť.
Blížia sa Vianoce a spolu s nimi aj Vianočná besiedka v našej škole, počas ktorej každoročne obdaruvávame svojich priateľov a podobne. Rozmýšľam, že by som mu zabalila čokoládu spolu s nejakým listom a anonymne mu to darovala.
Anonymne, či nie? Čo mu tam mám napísať?
Poraďte mi, prosím.
