Je tu niekto kto žije sám? Ako s tým žijete?
Ja si uvedomujem že byť sám je super, a že to má nespočet výhod a je to mnohokrát lepšie než byť vo vzťahu. Ale keď vidím ako všetci okolo mňa sú zadaní a majú rodiny tak mi je smutno a nejak to v sebe neviem potlačiť. Proste musím nad tým stále rozmýšľať a nedá mi to pokoj. Viem že nie je všetko zlato čo sa bliští, a že tí zadaní by to asi aj vymenili so mnou...
Ale mám 23 rokov a som bez baby a ked sa mám s niekým rozprávať na tému sexu a vzťahov tak je mi to strašne nepríjemné a dá mi dosť zabrať aby som to uhral na sebavedomie, a tváril sa že je všetko v pohode mám ľudovo povedané "v piči". Nemôžem dávať najavo svoju slabosť, pretože to už by ma zožrali doslova, vždy keď sa jedná o vzťahy a ženy tak si vymýšľam a podávam dobrý herecký výkon, takže nikto nič netuší... veď nikto mi nemôže preukázať že som ešte panic, keď poviem že som mal pár krátkych "vzťahov" a nejaké baby na jednu noc a že teraz nikoho nehľadám a som v pohode tak tomu uveria, lebo to viem dobre zahrať... ale vnútri ma to zožiera a neviem kedy to prestane...
Ako sa mám pripraviť na to že celý život budem sám? Pretože povedzme si to narovinu - žiadna baba za mnou sama nepríde a všetky dobré baby v mojom veku +/- 5 rokov sú už dávno zadané alebo rozvedené s deťmi. Ako sa vyrovnávate s tým že nemáte partnera? Dnes aj strašný nepomer, na jednu babu pripadá aj 10 chlapov a tak si môžu vyberať a ktorá by si vybrala "chlapa" čo meria len 170 cm.... to je tiež ďalší problém.... môj výber je značne obmedzený vďaka mojej skurvenej trpasličej výške :/
Čo mám robiť aby som bol šťastný aj bez ženy? Nechcem v 40 rokoch spáchať samovraždu, poraďte mi :/ Mám vyhľadať pomoc odborníka? Má tu s tým niekto skúsenosti? Pomáha psychológ alebo sú to len vyhodené peniaze?
