Viem, že si nepomôžem. Viem, že som príliš človekom na to, aby som zmenila to, čo mi vadí. Ale aspoň vám poviem ako sa cítim.
Stručne: odmalička som tučibomba. Už ako malá som si uvedomila, že sa telesne necítim dobre. Vadila mi moja obezita. Prišla som na to sama už ako malá, že moji normálni (neobézni) kamaráti sa majú v živote oveľa lepšie už len tým, že sú telesne v norme. * Potom som s príchodom do puberty dosť schudla. Dostala som sa telesne do normy. Bola to blaženosť! Blaženosť v porovnaní s tým, čo bolo dovtedy. (Aj keď pri každom pohľade do zrkadla tam bolo vidieť aj vrodené obliny.) * A život plynul. Starostlivosť o to, aby som bola telesne v norme sa stala mojím denným "chlebíkom". Možno aj preto mi život priniesol protivenstvá, ktoré ma vrhli presne tam, kde som nechcela byť. NASILU. * Zmierila som sa tým. Ale aj nezmierila - a starostlivosť o to, aby som bola telesne v norme je stále mojím denným "chlebíkom". A je to stále ťažšie a ťažšie, pretože s rokmi ubúdajú sily a spomaľuje sa metabolizmus (že vraj je to tak). * Ale ja som časom svojím životom prišla na skutočnosti, ktoré hovoria o tom, že až také ako sa o tom tvrdí - že vraj je to tak - to celkom nie je. Viem o tom totiž svoje... * Vďaka Pane Bože za všetko zlo ktorým ma hojne každý deň častuješ, požehnane dávaš čo nežiadam.
