Ani neviem kde začať. Mám len 16. Od 10 som sa začala uzatvárať do seba. Teraz som v štádiu kedy ľudí nemám rada, vyhybam sa im akokoľvek sa dá. Myslím tým aj rodinu. V poslednej dobe aj moje dve kamarátky s ktorými som sa zvykla kontaktovať. Som schopná rozprávať maximálne pred jedným človekom. Pri viacerých som vždy ticho, nepoviem ani slovo, chytám paniku ani neviem z čoho. Celkovo to pripomína sociálnu fóbiu, ale nemyslím si že ju mám. Vždy o mne ľudia tvrdia že som tichá. Ja si tak ale nepripadám.
Nič ma nebaví, všetko je mi jedno. Pre nič sa nenadchnem. Je mi napríklad jedno že sa moja mama za pár mesiacov bude vydávať, je mi jedno že som sa dostala na umeleckú školu (nevedela som len kam ísť, ani ma to prílišne nebaví), je mi už jedno že som čo som. Nemyslím si že som dobrý človek. K ostatným sa chovám chladne a hlavne k mame ku ktorej mám veľmi chladný vzťah. Denne sa vidíme asi 10 minút a aj to je mi moc. Ona má záujem sa so mnou kontaktovať a aj ja ale ja to nedokážem. Už zo zvyku ju držím od tela, nerozprávam sa s nou a vždy keď ku mne príde napríklad s oblečením ju pošlem preč. Bývala som z toho smutná ale teraz je mi to už jedno. Občas ma chyti smútok ale už nie tak často.
Mám aj problémy s anorexou. Moja mama mi nedovolí jesť zdravo alebo napríklad vyhnúť sa pečivu či podobné drobnosti. Varí maximálne dvakrát za týždeň a vždy len polotovar. Tak som prestala jesť raňajky aj obedy pretože večere ale musím jesť pred mamou. Vždy istú dobu schudnem a potom sa začnem prejedať a priberiem. Beriem aj preháňadlá takže by sa to v poslednej dobe dalo nazvať aj bulímiou. Nekonečný kruh. Trvá to už rok a pol. Som nízka a tak to na mne dosť vidno. Nikdy som ale nemala viac ako 50 kíl a aj tak je mi zo seba zle. Je mi zle vo vlastnom tele, celé leto som na sebe mimo dom nemala kratase alebo sukňu. Nerada sa fotím, hambím sa chodit von s tou hnusnou váhou.
Nikdy som nebola u psychológa. Moja mama vie že som chorá. Aj ja to viem. Najhoršie je že keď se sa naposledy rozprávali tak plakala a mne to bolo jedno. Prestávam úplne cítiť. Je mi jedno rozprávať o smrti, o chorobách alebo napríklad o jedení psov. Som vegetariánka a príde mi to isté jesť psa a jesť prasa. Úplne sa od všetkého odosobním. Psy ale nadovšetko milujem, je to jedna z mala 'vecí' ktoré mám stále neskutočne rada, hlavne našu fenku.
Neustále som depresívna. Prensleduju ma myšlienky na smrť. Ani si nepamätám na dobu v mojom krátkom živote kedy by som nebola. Asi v trinástich som sa rezala, z čoho mám odporé a poriadne viditelné jazvy. V tej dobe to nikto nevedel. Teraz by som tých ludí nespočítala na jednej ruke.
Som prváčka na strednej. Vôbec som nezapadla, čomu sa ani nedivím s mojím strachom k množstvu ľudí. Na základnej som sa na strednú trochu tešila, stále tam na mňa padali nejaké poznámky. Ale šikanou by som to nenazvala. Nič vážne.
Nie som ten človek ktorý sa rád zoznuje. Ak príde niekto za mnou, nevadí mi to a snažím sa byť milá ale ja nie som schopná sama za niekým prísť. Zvlášť keď sme v tak malej triede všetci nahustený a ja nenávidím mnoho ludí, zvlásť keď sa pozornost obráti na mňa. Vtedy mám problém niečo zo seba vydať a môj hlas znie inak ako obvikle. Neznášam to.
Nebudem to už viac rozoberať, už teraz je to neskutočne dlhé.
Možno by som mala navštíviť psychológa a aj som o tom uvažovala ale neviem ako to povedať mame. (Ešte dodám že od detstva žijem bez otca a ani sa s ním nekontaktujem, nemám ani súrodencov) Moje hlupe ego mi to asi nedovolí. Stále jej dávam náznaky ale ona si myslí že sa vyliečim tým že sa budem snažiť a budem chcieť. Ale ja sa nesnažím a ani nevládzem.
Ak pre mňa máte nejaké rady, budem vďačná.
