Zdravím vás.
Věříte svým "varovným" pocitům ? Já to v tomhle období prožívám.
Mám jednu spolužáčku, se kterou se (dá se říct) celkem bavíme (když naokolo nikdo není). Jsme k sebe přátelské a já s ní nemám problém. Aspoň si to myslí moje část mozku. Druhá část mého mozku si ale myslí, že něco není v pořádku. Myslím si, že se ke mě nechová úpřimně.
Vždy mi říká (když je o tom řeč), že se mnou nemá problém, nic proti mě nemá. Že mě bere jako kamarádku. Kdyby se mnou měla problém, řekla by mi to. Jenže já ji nevěřím. Každý, kdo mě zná, se mnou má nějaký problém a to nikomu nic nedělám. Já mám ten vtíravý varovný pocit, že se od ní mám držet dál. Pocit, že mě zklame, i když říká, že není falešná. No vždy je tady ten silný pocit, intuice, obavy, varování v mé hlavě, že se stane něco špatné.
Nevím, co si mám o své intuici myslet. Zažil to z vás někdo ?
Pocity, intuice
No vieš myslím si, že hanblivosť môže byť u niektorých dominantná charakterová črta, ktorá však nijak výrazne neznižuje kvalitu života alebo prežívanie príjemných pocitov ale ak ti bráni vo vykonávaní bežných činností alebo nadväzovaním vzťahov, poprípade to vedie až k úzkostiam, ktoré neskôr vedú k nízkemu sebavedomiu a pocitom menejcennosti a vtieravým myšlienkam typu som menejcenný/á alebo nikto sa o mňa nezaujíma tak je na čase stým začať niečo robiť. Lebo niektorí ľudia to jednoducho pripíšu charakteru hoci to nieje pravda a celý život žijú stými trýznivými myšlienkami. A ak to tak u teba je, ja navrhujem poradiť sa so psychológom. A tým, že ti odporúčam psychológa nemyslím to, že si nejaká chorá ale kvalitný psychológ dokáže rozvinúť tvoje sebavedomie a rôznymi cvičenia odstrániť ne zdravú hanblivosť lebo hanblivosť samá o sebe nieje zlá ale ak obmedzuje kvalitu života a vzťahov treba zakročiť a môžeš predísť rokom zbytočného trápenia.
onyxx - No, já jsem popravdě introvertní a stydlivá, extrémně málo mluvím, takže jsem nikdy kamarádku neměla. Většinou mě všichni jenom využívají, ozvou se ke mě, když něco potřebují (poradit atd.). A je tu i to malé sebevědomí. Prostě, může to vypadat tak, že si vždycky namlouvám, že se mnou lidé nechtějí mít nic společné, ale prostě to tak vypadá.
Tak aj ja sa ti pokúsim prispieť ďalšou alternatívou ako to u teba môže fungovať, len sa ťa chcem opýtať či ťa niekto v minulosti komu si dôverovala nesklamal alebo nezradil, priateľ, kamoška alebo aj samotní rodičia, pretože mám pocit, že tá tvoja intuícia može byť len obranný mechanizmus, ktorý ťa podvedome chráni (vlastne skôr obmedzuje) pred sklamaním alebo zradou od druhého človeka. Je možné, že ak si takúto skúsenosť mala tak tvoj mozog si asociuje mimiku a gestá tvojej kamrátky poprípade každého iného človeka s gestami človeka, ktorý ťa zranil a z toho vyplýva pocit nedôvery, ktorý môžeš cítiť u každého a ak je to tak, tak sa jedná už o patologickú črtu a to čo cítiš vôbec nieje intuícia.
Človek komunikuje nielen verbálne (slovne), ale aj neverbálne (gestá, mimika). Na základe toho, ako s tebou komunikovala neverbálne, si došla k záveru, že je pravdepodobne falošná. Vôbec sa nemusíš mýliť a nemá to s intuíciou nič spoločné, je to tvoje IQ, ktoré ťa priviedlo k názorom, ktoré o nej máš. Daj na seba viac ako na názory iných, vtedy sa budeš cítiť o dosť lepšie!
Ako sa hovorí dôveruj ale preveruj , dôvera je dneska vzácna vec. Nikdy sa jej nezveruj s vecami ktoré by ti mohli ublížiť. Tož pravidlo prvé a to druhé ? Buď opatrná , nie slovo ale činy robia človeka. Prajem ti veľa šťastia a krásny večer.
