Prepáčte, ak to bude dlhšie, ale potrebujem sa vypísať...
Som dievča v maturitnom ročníku. Celkovo by sa dalo povedať, že mám normálny život - žijem v rodinnom dome s oboma rodičmi a sestrou. Chodím na gymnázium, kde sa učím na jednotky-dvojky, baví ma programovať, učím sa jazyky pomimo školy, venujem sa jednému športu. Mám v pohode spolužiakov (s mojou spolusediacou si veľmi rozumiem) a mimo školy mám dosť "kamarátov"....
ALE
Pred pár rokmi môj život takto nevyzeral. Prešla som si týmito vecami:
- základoškolská celotriedna šikana (veľmi silná)
- psychické týranie a fyzické napádanie jedným rodičom, spojené s vyhražkami, že ma zabije a robením "zla" kedykoľvek bola príležitosť
- nemali sme dosť peňazí ani na jedlo (tak 5+ rokov dozadu)
- ochorela som a striedala nemocnice nevediac, či sa dožijem ďalšieho dňa po dobu vyše jedného roka (skoro som ani nespávala)
- psych. problémy - depresia, samovražebné sklony, úzkostná porucha, socialna fóbia
- pobyt na psychiatrii (pre pokus o samovraždu)
atď.
no a potom som sa približne 3-4 roky dozadu postupne zmierovala s minulosťou a zo všetkého tohoto dostávala. Našla som si priateľov, po uplynutí nejakého času som sa cítila v poriadku a bola šťastná. ľudia hovorili, že sa veľa smejem... a ja som sa cítila dobre, začala si veriť a plánovať budúcnosť
a POTOM!
viem, že je to celkom zložité, vysvetliť, ako sa niečo také môže stať a nestalo sa to z dňa na deň, ani na ulici.. ale, podarilo sa mi pre nezáujem zo strany rodičov... vstúpiť do sekty..
Zažila som si veci ako totálnu kontrolu myslenia, cítenia, hovorenia a konania. Každodenné prenasledovanie, zákaz kamarátiť sa s ľuďmi mimo nej, veľmi nepríjemné pohľady, ohovárania a slová, ako nie som dostatočná tiež skoro na dennej báze...
už som odišla aj tých ľudí si blokovala atď.
problém je, že ja neviem, ako sa mám ztoho dostať. Mám pocit, že všekto, čoho som sa pracne 2 roky zbavovala sa vrátilo v OVEĽA VAČŠEJ MIERE! hlavne depresia a socialna fóbia. Nedokážem veriť človeku. Bojím sa blízkych vzťahov. Moja sebahodnota a sebavedomie kleslo pod bod mrazu. Keď rozprávam s človekom, trasiem sa. Nikdy predtým som nerozprávala menej. Cítim strašný chlad a skoro stále sa mi chce plakať... cítim samotu medzi ľuďmi a pri pomyslení na veci, ktorým som verila sa mi zviera žalúdok...
a hlavne, poznala som v tej sekte dosť ľudí... a teraz sa bojím kdekoľvek ísť, lebo sa bojím, že ich stretnem, alebo len, že poznajú ľudí, s ktorými by som sa zoznámila atď... stále akoby mi je trápne, keď urobím niečo, s čím oni nesúhlasia... akoby som zlyhala na plnej čiare... lebo mali na mňa veľký psychický vplyv a ešte som sa z neho nedostala úplne...
je niekto, kto má podobnú skúsenosť? Mohla by som sa prosím s niekym porozprávať, ako v nej postupoval? Alebo niekto zvonku, kto má nejaký dobrý nápad? Pomôže to...
