Ahojte, chcel by som vam trochu vyrozprávať svoj zivotny pribeh, to čo musim každý den prezivať a potreboval by som trochu poradiť a najsť spravny smer v zivote. Takže volam sa Paťo, toho roku som oslavil 25. narodeniny a ide o to, že už roky sa musim vysporiadavať so sociálnou fóbiou. Tí ktorí si niečim takým prešli, resp. prechádzaju určite vedia o čom hovorim. A určite nas nie je malo, ako si všímam. Ide predovšetkým o prehnaný strach z nejakých spoločenských situácii. U mna sa to začalo rozvíjať zrejme ked som mal nejakých 15 rokov, čo suviselo s rodinou situáciou, ktorá nebola vôbec dobra a bolo u nas vela problemov, ktoré som musel vnímať a zit s nimi ako dieta a da sa povedať, že ma to dosť poznačilo a ťaha sa to so mnou dodnes. Určite som sa s nou nenarodil ale získaval som ju počas života a musim s nou žit každý den.
Ale zas nie som taký, že sa zatvorím doma a nebudem nič robiť. Lebo aj ked ide o psychickú poruchu, tak sa snazim s nou ziť a prijať najlepšie ako viem. Ved človek je normalny, ma normalne zmyšlanie, len ho ta fobia vždy brzdi v rozvoji. Mam vela planov v zivote, ciele, ktoré chcem dosiahnuť, ale zase dosť ma obmedzuje a komplikuje mi zivot. Resp. spomaluje ma v tom, čo chcem dosiahnuť. Ale napriek tomu sa viem zamestnať, zarabať a "tešiť sa zo života". Aj ked to nie je take lahke. Zas nie som taký, že by som mal z toho nejake depresie alebo dačo, ako tu občas čitam o niekom. Ja sa tešim z každého jedneho dna, ked rano vstanem, môžem si isť zabehať, niečo robiť a tak, ale zas v spoločenských situáciách je to ťažšie. Som dosť aktívny v zivote, mam vela koničkov, ale zas na druhej strane mi to vždy komplikovalo zivot po vztahovej stranke. Preto doteraz som bol vždy sam. A da sa povedať, že ma to aj dosť trapilo. Lebo vždy som tužil a tužim po rodine, detoch a čase, ktorý by som im mohol venovať, resp. uživať si ich prítomnosť. Celkovo nepotrebujem k zivotu velky počet osôb a priatelov. Mam len zopar, ale viem že im môžem dôverovať. A to mi uplne stači. V podstate viem viesť celkom vyrovnaný zivot, ked som sam. Ale až tak mi to nevyhovuje, lebo chcem mať po boku nejaku osobu, ktorej môžem dôverovať a tešiť sa zo života.
Každý ma zrejme ine prejavy z tej sociálnej fobie. U mna sa to hlavne prejavuje, že ked som nervozny, tak mi strašne buši srdce a trasu sa mi ruky. Hlavne ked mam niekde obedovať v spoločnosti alebo s niekým, alebo si pripiť a tak. Alebo niečo vybavovať. Ale myslím si, že som na tom o dosť lepšie ako v minulosti, viem si teraz spraviť aj zo seba srandu, ak sa mi to stane - že už by som mal prestať piť, alebo niečo take. Aj ked osobne alkohol velmi nemusim, a pijem ho len velmi vynimočne, resp. ked sa inak neda. Ale všetko je to len z tej fobie. Raz sa mi stalo, že ked som bol na odbere krvi, tak som bol taký nervozny, že mi nemohla odobrať krv, ziadna zo mna neišla, tak si robila srandu, že som asi nesmrtelny :DLebo inak vôbec, doma dokazem v pohode fungovať a žiadne take prejavy nemam. Ale kto si niečim takým neprejde, tak to asi velmi ťažko pochopí. Ved vy viete o čom píšem. Ja tiež asi velmi nepochodpim ludi, ktorí maju depresiu alebo nejake ine ochorenie, lebo som si tým neprešiel a nieviem, čim si prechádzaju. Aj ked je to určite velmi zložite a obmedzuje to život.
Dal som sa teraz dokopy aj s jednou kočkou od nas z dediny, ktoru v podstate som strevaval a videl celý život. Lebo bola a je kamarátkou mojej sestry. A aj tak som sa s nou zoznamil. Na sestrinej svadbe. Pačila sa mi aj v minulosti, pred par rokmi, ale nebol som jej schopný to povedať, resp. sa ku nej ozvať a riešiť niečo viac. Da sa povedať, že je všetko ok. Ale aj tak som jej nebol schopný povedať všetko o mojom živote, čim som si prešiel, a čim si prechádzam. Aj ked som ju volal v poslednom čase von, aby sme sa niekde prešli a aby som jej to povedal, ale nejako to nevyšlo, kedže mame obidvaja dosť pracovných povinosti teraz. A pri nejakých iných udalostiach sa mi to nezdalo vhodne. A dosť ma to aj štve, že som jej to nebol schopný ešte povedať. Lebo zas ju nechcem ťahať za nos a snazím sa byť ku každému uprímny, aj ked medzi nami ešte nebolo nič viac ako bozkavanie a nejake dotyky. Ona je presne mojím opakom, je velmi spoločenska a ma vela priatelov, a uprimne neviem, či to bude medzi nami až tak fungovať, ked jej to poviem. Resp. ma aj inu predstavu o buducnosti, ine plany o bývani a tak. Aj ked človek nikdy nevie. Viem, že aj ona si v minulosti prešla mnohým, resp. hocičo zažila, ale nie som taký, čo bude niekoho posudzovať. Zaujíma ma čas stravený od kedy sme spolu a tak a čo sme odvtedy zažili. Mam ju uprimne rad, bol by som s nou najradšej každý den, ale zas jej vyhovuje, ked sa vidíme len občas, kedže ma aj iných kamaratov a tak a uprimne, mne to až tak nevyhovuje. Lebo si myslím, že vzťah by mal byť taký spontaný, že sa mozeme vidieť hocikedy a tešíme sa na seba. Takže ešte neviem, čo môžem od nej priliš čakať, ale viem, že ju mam rad, a každým stretnutím, čo sme spolu, tak sa pri nej citim lepšie, aj ked to určite ešte nie je vôbec optimalne u mna, kedže mne trva velmi dlho, kým si na niekoho zvyknem a dokazem s ním normalne fungovať. Ale da sa to. Preto jej to chcem aj povedať.
A ked sa pýtate, či som to už s niekým riešil, tak nie. Nebol som toho schopný. Ale ked som sa s nou zoznamil, tak som sa rozhodol, že musim niečo s tým robiť a že to takto nemôže isť dalej. Tak som skusil kontaktovať odborníka, ale zostal som zaskočený, ked mi povedal, že musim čakať na vyšetrenie 4 mesiace, resp. za poplatok 2 mesiace. To maju naozaj tak vela pacientov? To by som si nikdy nemyslel, hoci som z menšieho mesta, ale je tu viac odborníkov. Ale čo už, musim počkať, ale určite nechcem brať na to nejake lieky, kedže som ani doteraz nič nebral, len sa potrebujem skôr o tom s niekým porozprávať a najsť spravny smer, aj ked to bude určite ťažke. Osobne si myslím, že občas stači prítomnosť jedneho človeka, aby vam zmenil pohlad na svet a s ktorým by som sa citil fajn a určite by to šlo k lepšiemu. Ved v podstate je to všetko len v hlave a nikde inde. Ide len o tu psychiku. Co si o tomto myslíte, o mojom živote, ako zmenit zivot k lepšiemu.
Dakujem, pekný den.
