Na úvod, mám 16 a už dlhodobo trpím ťažkou depresiou. Nič ma nebaví, stále sa cítim skleslo, nemám čo robiť tak väčšinu času prespím. Mám už z toho aj fyzické problémy, žalúdok mi nefunguje najideálnejšie, takmer stále cítim bolesť v oblasti srdca. K psychológovi/psychiatrovi ísť nechcem, pretože by sa to dozvedeli rodičia (ktorí si myslia že všetko je OK a ja nemám chuť im niečo hovoriť), potom sa mi prieči zverovať sa psychológovi ako úplne cudzej osobe a nakoniec sa nechcem nacpávať rôznymi práškami (nie, liekom neverím).
Môj vzťah s rodičmi je na hroznej úrovni (nevedia ma akceptovať, nerozumejú mi, no neustále mi ovplyvňujú život). Kamarátov nemám žiadnych, ľuďom sa vyhýbam. Všetci mi prídu veľmi, nazvyme to diametrálne odlišní než ja.
Zaujíma ma prostredie okolo mňa, no keď vidím ako nič nefunguje, je mi smutno.
Mám nejaké ciele, sny, no musím pre ne niečo robiť a teraz som v stave, že to nedokážem. Čoraz viac sa uzatváram do seba. Viem, nie je to dobré, no ľudia mi zväčša ubližujú a ja to inak nezvládam. Som si vedomý že je to neudržateľné, no momentálne je mi to jedno. Na koniec myslím veľmi často, no jediné čo ma drží pri živote je nádej, že nájdem niekoho s kým si budem rozumieť, koho budem mať rád.
Na zázraky už neverím, na nikoho okrem seba sa spoľahnúť nedokážem.
Častokrát si poviem, že budem bojovať a potom bude už iba lepšie, no nedokážem to, zväčša padnem ešte hlbšie a potom, akosi neverím, že sa mi môžu diať aj dobré veci.
Netuším čo mám robiť.
Vďaka ak ste ten trocha chaotický výlev srdca dočítali do konca a bol by som vám vďačný aj za nejakú prípadnú radu.
