Ahojte, mám 23 rokov. Ešte študujem a bývam už preč od rodičov a na takmer všetky výdavky si už zarábam sama. Vždy mali o mojom živote inú predstavu, chceli mať zo mňa doktorku alebo právničku a aby som prípadne mohla raz pracovať u nich vo firme. Ja som však chcela ísť na umeleckú školu, kde som sa aj dostala. S tým už sa nejako zmierili, ale mama mi aj tak občas hovorí, že raz budem vďačná, že môžem pracovať u nich vo firme. Čo je pre mňa úplne nepredstaviteľné, keďže si myslím, že to vôbec nie je nič pre mňa. Nevie pochopiť, že ja k životu nepotrebujem veľký dom ani drahé auto, že mi stačí oveľa menej materiálneho. Mnoho takýchto "problémov" sme riešili ešte, keď som bola na strednej škole, cez to by sa však nejao dalo preniesť. Pred dvoma rokmi som si našla priateľa a tu nastal ďalší problém. Je tiež umelecky zameraný ako ja a je odo mňa o 16 rokov starší. Už spolu skoro aj celé tie dva roky bývame. Sme spolu veľmi šťastní, rozumieme si a vieme spolu všetko vyriešiť. Veľmi dobre vychádzam aj s jeho rodinou, ktorá si ma veľmi obľúbila. Nuž, ale moji rodičia tento vzťah vôbec neakceptovali. Dostala som niekoľko prednášok o tom ako nám to s priateľom kvôli vekovému rozdielu nebude fungovať, že keď je umelec je určite prelietavý, že taký vekový rozdiel nie je normálny a že si spolu určite nemáme ani, čo povedať. Dúfala som, že sa cez to prenesú a začnú môj vzťah akceptovať. Nestalo sa to však, môj otec sa tvári akoby môj priateľ ani neexistoval a mama ma manipulačne dohanal k tomu, že musím oca klamať, že bývam a chodím na dovolenky s niekym iným. Keď jej poviem, že už nechcem klamať povie mi, že ma nikto nenúti klamať, ale ona pri tom vždy ocovi dopredu povie o nejake klamstvo a ja potom musím na to klamstvo reagovať hrať a tú hru ďalej. Som už z toho unavená a veľmi ma to trápi. Chcela by som raz priateľa priviesť domov a normálne u nás posedieť na návšteve, ako chodíme aj my k jeho rodičom. Musím ešte dodať, že moji rodičia sa o mňa vždy starali a všetko my zabezpečili, mám ich veľmi rada, ale toto ma veľmi trápi. Máte niekto podobnú skúsenosť? Ako ste si s ňou poradili?
odlišní názor na život aj priateľa s rodičmi
@jumbacisko moj problem vobec nie je dilema ci ma rad, tym som si uplne ista z toho ako sa sprava a pristupuje k veciam. a nezalezi mi ani na tom co si kto mysli, v mojom okoli som sa nestretla s nikym kto by s tym mal problem az na mojich rodicov. a urcite svoj vztah nebudem menit kvoli rodicom, je to moj zivot. ide mi predsa o nieco uplne ine.
Nuž pozri, som za to, že v takýchto veciach by ľudia mali počúvať samých seba, nepočúvať rodinu. Ide o tvoje šťastie, o nikoho iného.
Ak ale chceš "triezvy" úsudok, skús na to ty pozrieť s nadhľadom. Nie kvôli tomu, čo ľudia povedia, ale pre vlastné dobro. To vidíš a cítiš, či ťa on má rád alebo nie.
Ty si pekná naivka, tvoj priateľ dobre vie čo si o ňom myslia tvoji rodičia. Doma má mladé mäsko a nič nepotrebuje. O pár rokov zaplačes ale tvoja chyba. Bystrí sa učia na chybách iných, hlúpi na vlastných.
@L93 Bohužiaľ som jedináčik, takže na mne asi mierne lipnú ako všetci rodičia jedináčikov. Navyše bývame v inom meste ako moji rodičia. Keď raz bola mamina v Bratislave na otočku stretli sa na pol hodinu, ale pred ním sa tvárila akoby bolo všetko v poriadku. Samozrejme potom všetko pokračovalo tak ako pred tým. Priateľa som nechcela raniť a s nádejou, že sa všetko utrasie som mu nepovedala, aký názor majú moji rodičia na náš vzťah. Avšak viem, že už to takto dlho nepôjde.
Alebo by sa nedalo aspoň maminu prehovoriť, aby sa s ním napr. niekde v meste stretla (samozrejme aj za tvojej prítomnosti)?
Uff... nemáš súrodencov, ktorí by ti pomohli presvedčiť ich, aby sa s ním aspoň raz stretli? Aspoň jediný raz? Hoc aj niekde v meste... aby mu vôbec dali nejakú šancu, nech sa preukáže, že to s tebou myslí naozaj vážne - a aj ty s ním...?
Nie nechceli sa ani spoznať, oni si totiž stále myslia, že spolu neostaneme.
Ahoj, ach jaj, oni ho ani nechceli spoznať? Ešte u vás doma nikdy nebol? Absolútne nemajú záujem spoznať sa s ním? :-/
