Ahojte, mam 28 rokov a po niekolkych rokoch som si nasla priatela. Sme spolu asi 2,5 mesiaca. Na zaciatku sa ku mne spraval pekne, pisal mi spravy ci.maily aj pocas prace casto, boli sme spolu kazdy den alebo kazdy druhy, aj ked sme mali niekedy toho vela, absolvovali sme dva vikendove pobyty. Este sme spolu nespali, iba sa maznali, som panna este, i ked som mala v zivote prilezitosti, no nikdy to nebol ten pravy, ktory by ma lubil. Nie som veriaca. Problem v tomto vztahu nastal, ze sa pohadame, ked si povieme svoj nazor. Ja nemam rada, ked mi na moju otazku odpovie: neviem. Je starsi odo mna. Ja sa snazim a jemu to prekaza. Vraj nemam byt taka snaziva. Ti skutocne chlapi chcu baby, ktore sa nesnazia budovat vztah? Vraj od 28 rocnej sa neocakava, ze bude panna. Ja by som sa chcela milovat, ale potrebujem este nejaky cas. To je skutocne problem pre chlapov pockat? Nechcela som sa v zivote uz kvoli chlapom trapit, ale zacinam mat pocit, ze uz mne nie je laska sudena. Ze chlapa uhanam, ked si povidm svoj nazor, je to zle, mam pocit, ze po takych, ako som ja, dnesni chlapi netuzia. A to som vraj sympaticka, inteligentna, pracujem v zamestnani, aj v domacnosti, viem, co v zivote chcem..
