V spolocnosti svojich kamaratov sa sprava ze neexistujem

Ahojte, mam pol roka vztah na dialku s chlapom, ktory bol pre mna az doteraz uzasny a dokonaly. Nevidime sa az tak casto lebo nas deli dost velka dialka ale dohodli sme sa, ze sa takto budeme spoznavat a casom by som sa za nim prestahovala. Mame podobne zaujmy, obaja milujeme prirodu, hory, lezenie po skalach a on robi aj jaskyniarcinu ku ktorej ma viedol a mna to bavilo. Zacnem jeho pozitivnymi vlastnostami ktorych je naozaj vela. Vzdy bol ku mne velmi mily, ohladuplny, ked som mala volny vikend jazdil za mnou tu dialku, doma mi pomahal s varenim (casto sam nieco uvaril), ked som mala chore morca co nezralo tak mi ho pri krmeni podrzal, dokonca ho sam krmil. Nikdy ma do nicoho netlacil, vzdy na mna bral ohlady. Ked som bola ja za nim ukazoval mi krasy tamojsej prirody. Dohodli sme sa, ze postupne spozname svojich priatelov, on ma zoznami so svojimi ja jeho s mojimi. A vtedy nastali problemy. Ja som introvert, ale nie som ziaden odlud, mam svoj okruh dobrych priatelov, len proste nie som ten typ co sa da s hocikym cudzim do reci a v spolocnosti je ho vsade plno. Ked sme sa prvy krat stretli s jednym jeho kamosom v krcme, lebo oni dvaja chceli nieco riesit, uz pred krcmou sa zrazu rozbehol, mne dva krat tresol dverami pred nosom, dobehol k stolu, sadol si vedla kamosa. Ja som dosla sama po chvili za nimi, kratko nas predstavil a dalej si ma uz vobec nevsimali. Neskor som vysla z tej krcmy von lebo jednak som sa tam citila ako piate kolo na voze a jednak neznasam zafajcene krcmy, bola som sa radsej prejst. Ked som mu toto neskor vycitala, ospravedlnil sa mi, ze ho to nenapadlo, ze mi mohol k nim prisunut stolicku a zapojit aj mna do rozhovoru. Ale ze uz sa to nikdy nebude opakovat. Ok, povedala som si, nikto nie je dokonaly, tak ho to nenapadlo, nemyslel to zle, verila som mu, ze sa nieco podobne uz nezopakuje. O tyzden sme sa mali stretnut s dalsimi jeho kamosmi a mali sme ist o.i. do jaskyne. Tesila som sa, ze sa zoznamim hlavne s jeho kamoskou Anickou o ktorej mi vela rozpraval, ktora sa zaujimala o netopiere a venovala sa ich ochrane. Mna netopiere tiez velmi zaujimali a tesila som sa ze sa od nej o nich isto nieco zaujimave dozviem. Ale dopadlo to este horsie ako to stretnutie predtym. Ked sme sa blizili k jaskyni, zase sa niekolko krat rozbehol bez jedineho slova prec, ze mi neusiel uplne bolo len tym, ze som nanho kricala nech na mna pocka. Takze nakoniec sme asi k jeho nevoli predsa len prisli k jaskyni spolu. Predstavil ma jednemu kamosovi a odvtedy som pre neho zas prestala existovat. Anicku mi nepredstavil vobec a nakolko tam bolo viac dievcat, ja som netusila ktora to je, to som pochopila az neskor, ked mi ju nakoniec asi po hodine ked sme uz boli na konci jaskyne predstavil. Pripojil sa k skupinke styroch kamosov, mne usli, nechali ma vzadu (dokopy bolo v jaskyni asi 15 ludi, nie vsetkych poznal). Mne neskor vycital ze mam predsa zdrave nohy, mala som ich dobehnut a pridat sa do rozhovoru s nimi, ze snad si nemyslim ze 5 ludi na mna bude cakat. Pritom Anicka sa zastavovala kazdu chvilu, fotila, obdivovala jaskynu, na nu vsetci vratane neho cakali, on sa stale tocil len okolo nej, nepohol sa od nej ani na krok, pomahal jej, nasvecoval jej stalagnity, fotil ju. Mojim smerom sa ani len nepozrel, az na konci jaskyne si uvedomil ze existujem a ze tam som. Ked som mu neskor vycitala ze jak sa to zase spraval, bol ku mne vyslovene hnusny, vobec to nebol ten mily chlapik ktoreho som poznala dovtedy. Smial sa mi do tvare a hadzal vsetku vinu na mna, ze je chyba vo mne lebo som prilis introvertna, ze som ich mala dobehnut, ze som netoletantna a ze nech si nemyslim ze 5 ludi bude na mna cakat. On si ziadnu chybu nepriznal, podla neho sa on spraval v poriadku len vo mne je chyba. A ze keby som si zlomila nohu tak by mi pomohol (to je podla neho v poriadku zeby si ma vsimol az keby som sa vazne zranila a to mi musi stacit). Zrazu mi vycital aj mnozstvo veci z minulosti, klamal aby ma vykreslil v tom najhorsom svetle. Vecer chcel sex co som odmietla lebo som na to nemala chut a citila som sa psychicky na dne. Na druhy den sme isli kazdy domov a to jeho osocovanie, klamanie a vycitky pretrvavali este niekolko dni, ked sme si pisali cez internet. Otocil az teraz, takmer po tyzdni, zrazu si vraj uvedomil ze spravil chybu ze sa mi mal viac venovat a ze nech mu dam este sancu, ze predsa nezahodime ten krasny vztah. Chcem sa spytat co si o tom myslite.