Stále sa trápim kvôli tomu že nikoho nemám. Vlastne nikdy som nemal. Neviem čo mám robiť, mám 22 rokov a nikdy som nikoho nemal a každý koho poznám má za sebou už aspoň milión skúseností, ešte som v živote nestretol človeka ako som ja...
Mám také blbé stavy, že dokonca závidím ostatným a cítim návaly hnevu a potom beznádeje.... a to už je fakt na hrane... neviem čo bude ďalej.. strašne ma serie že som v živote nikdy nič nezažil zatiaľ čo ostatní sa smejú, bavia sa, užívajú si spolu...a že mi už utekajú moje najlepšie roky. Cítim sa kvôli tomu menej cenný, s dievčatami sa ani nerozprávam ak to nie je treba, proste nemám to sebavedomie, lebo keď si predstavím, že dotyčná je skúsenejšia a už niečo o týchto veciach a vie a ja neviem nič tak sa cítim ako úplny kkt... a nemám ani absolútne žiadne príležitosti na zoznámenie, nikde okrem práce nechodím nechodím, lebo proste nemám €... a zoznamovať sa na ulici alebo niekde vo vlaku, alebo tak.... no len si to predstavte: Príde za vami nejaký čudák a pozdraví vás a bude sa chcieť s vami rozprávať, tadiaľ cesta nevedie....
Som zaseknutý a neviem sa pohnúť ďalej, vlastne teraz ani nemôžem. Nemôžem a to ma ničí ešte viac. Žijem (prežívam) normálne, ešte zatiaľ tieto stavy nemali nejaký vplyv na môj pracovný výkon, ale je aj pravda že práca, ktorú robím nie je veľmi náročná a tomu aj zodpovedá môj nízky plat.
A ten plat je ďalšia vec, mám málo peňazí, väčšinou vyžijiem len tak-tak a občas som v mínuse, lebo náklady na život /a tým myslím fakt tie základy že bývanie, strava, voda, internet, telefón/ vyjde drahšie než príjmy a tak si občas musím požičať pár € od mojich dobrých známych...
Som teraz v dosť debilnej situácii, kedy absolútne nemá zmysel rozmýšľať nad niečím takýmto, ale keď cestujem z práce a vidím tie šťastné páry tak je mi zle :(( proste ale keď sa mi podarí odložiť si 5-6 € tak veľmi zvažujem či za to pozvem niekoho na kávu alebo si to nechám radšej kúpim jedlo do zásoby....
Viem že teraz musím pracovať na sebe, plánujem sa preorientovať na inú prácu, (mám len stredoškolské vzdelanie bez maturity), musím si dorobiť nejaké kurzy atď, lenže to vyžaduje kopu času takže na nič iné mi ani čas nezostane, ale neviem ako zvládnem keď ma stále ničia tie pocity, v podstate šťastný sa cítim len keď som v práci, lebo vtedy nemám až tak čas nad tým rozmýšľať..
Ale čo je ešte horšie, že v poslednej dobe som začal sledovať porno v oveľa väčšej miere ako kedykoľvek pred tým... proste ja už neviem, včera som to až 5 krát spravil, ráno 2, po práci 1 a potom ešte večer pred spaním 2 krát.. permanentne som nadržaný a chcem sex ale nemám ako, proste som panic a strašne túžim vyskúšať to!! ach jaj...
Mám vyhľadať pomoc psychiatra? Možno predpíše nejaké lieky na ukľudnenie, máte s tým niekto skúsenosti? Uvažoval som nad samovraždou, ale na to nemám odvahu.... mám nárok na psychiatra bezplatne alebo tieto vyšetrenia a liečby si človek musí hradiť sám z vlastného??
Lebo ja už neviem, čo bude ďalej, radšej by som vyhľadal tú pomoc psychiatra.
Je tu niekto kto bol v podobnej situácii? Ako ste to riešili?
