Chcela by som Vás poprosiť o radu. Chodím s priateľom 7 mesiacov.Som veľmi citlivý človek . Zo začiatku sme strávili spolu každú voľnú chvíľu. Keďže spolu nebývame a niektoré dni , alebo víkendy trávime oddelene, tak mi potom začne veľmi chýbať. Ak sa neozve povedzme 2,3 hodinky, tak som už smutná až nešťastná , mám chuť mu volať, že čo s ním je . Už sme kvôli tomu prekonali aj pár hádok. On mi vyčítal, že to už preháňam, že on tiež potrebuje svoj osobný priestor a nevie sa mi stále venovať. Ja si to uvedomujem veľmi dobre, že to preháňam, ale neviem si pomôcť. Som na neho tak naviazaná, že na neho stále myslím, nič iné ma nedokáže zabaviť natoľko , aby som na neho nemyslela. Dosť často dokonca až plačem. Skúšala som si nájsť nejakú aktivitu , ale všetko čo začnem robiť v tom stave , keď mi chýba ma prestane baviť v priebehu pár minút . Zažili ste už niekto niečo podobné ? Ako sa s tým vysporiadať, uvažovala som aj nad návštevou psychologičky. Za všetky rady vopred ďakujem.
Príliš naviazaná na priateľa
Ďakujem Vám , uvedomujem si , že to už preháňam. Mám 23 rokov. Prešla som si ťažkým obdobím. Na priateľa som sa veľmi upla. Mala som už jeden vzťah, ale tam som nebola do takej miery naviazaná. Tým, že som s terajším priateľom strávila zo začiatku veľa času, mi veľa pomáhal, som kamarátky odsunula na druhú koľaj, lebo som sa sústredila len naňho a teraz keď už aj on chce vlastný priestor, tak akoby ja neviem vydržať sama so sebou, stále na neho myslím . Aj keď som s kamarátkami alebo si píšem s nimi , nie sú pre mňa dostatočnou náhradou, lebo s nimi nemám až tak blízky vzťah a v konečnom dôsledku stále myslím na neho. Som študentka, občas chodím aj na brigádu, takže čo sa týka pracovného týždňa, som dosť zaneprázdnená . Horšie je to ak som sama doma a po pár hodinách mi začne veľmi chýbať . Všemožne sa snažím moje myšlienky sústrediť na niečo iné , ale je to ťažké. Stratiť ho určite nechcem.
Angelika, jasne, jasne aj povzbudenie je dolezite :) Ja som zazila podobnu situaciu ako zakladatelka temy ked som mala 17 . Vtedy mi kazdy vravel, ze chyba je na mojej strane, ze musim inak vsetko vnimat a dopriat partnerovi jeho cas. Tvrdohlavo som vravela, ze nic zle nerobim, ved len milujem a preto chcem byt stale s nim. Ked ma odkopol este som sa cudovala, co som urobila zle :D Niekomu staci dohovorit, iny si musi vsetko odzit na vlastnej kozi.
Marunka, súhlasím s tebou. Len sa viem úplne vžiť do tých pocitov aké má zakladateľka témy. Sama si pamätám aká som bývala precitlivená, málo sebavedomá a veľmi veľmi zaľúbená :-) Preto ju chcem trocha povzbudiť. Myslím si, že už len to, že si uvedomuje, že je na priateľovi príliš závislá a chce s tým niečo urobiť je pozitívne.
Angelika, nevidim ziadnu prehnanu kritiku, ani jej nikto nekaze, aby prestala mysliet na pocity hladu. Prehanas. Nikto jej nemoze za jej myslienky ohladom choreho postoja k partnerovi. Pre kazdeho je partner nieco vzacne, uzasne a neviem co, ale to neznamena, ze vo chvili ako sme bez partnera, nebudeme vediet co so sebou. Navyse jej partner uz povedal, ze ho dusi a ze potrebuje priestor. Toto napriklad u mna nema nic spolocne s laskou, ale len s pocitom vlastnej menejcennosti, neschopnosti stat sam na svojich nohach a s tym, ze clovek si myli vlastnenie partnera s lubenim...Ale sak nech si robi kazdy, ako chce :) Osobne sa nebudem chlapcovi cudovat, ak do pol roka vztah ukonci :) Ale nemusi to tak byt, ak sa slecna spamata :)
Ale veď na ňu nebudte tak kritický. Pozri, ono je to normálne, že zamilovaná žena má svojho chlapa stále akoby v podvedomí, čokoľvek robíš. A to že myšlienky sa dá ovplyvňovať nie je tak celkom pravda, možno do určitej miery áno, ale ak myšlienky potlačím to neznamená, že zmiznú. Ako si napríklad nahovoríte, aby ste nemysleli trebárs na sex? Už len tým, že si poviem "nemyslím na sex" tak na neho práveže pritom myslím. Alebo keď je človek hladný, tak myslí na jedlo, aj keby pritom robil neviem akú zaujímavu aktivitu. Ťažko si nahovoríš, aby si nemyslela na priateľa. Pre mňa je tiež môj muž najdôležitejší na svete a nič mi nenahradí ten pocit keď som s ním, ani posedenie s priateľkami, nakupovanie alebo čo. A vôbec sa za to nemienim hanbiť. Problémom je, keď tento stav hraničí so stavom závislosti. Možno sa niekde vo vnútri bojíš, že ho stratíš a z toho máš tie stavy úzkosti. Si skrátka vnútorne nevyrovnaná. A niesi taká jediná na svete, neboj sa. Na to ale musíš prísť postupne sama ako rozvíjať svoju osobnosť, mne veľmi pomáhali rôzne knižky. Musíš sa skrátka cítiť dobre vo vlastnom tele, mať sa rada. A to nie je žiadne klišé. Vtedy sa nebudeš cítiť tak závislá od priateľa, ale pritom ho budeš milovať a samozrejme aj na neho často myslieť. Proste buď sama sebou a dopraj aj iným aby boli sami sebou. To je ozajstná láska, keď miluješ, ale nič za to neočakávaš akoby na oplátku od toho druhého.
Pokial nemas nejaku psychicku poruchu, tak dokazes ovladat svoje myslienky. Vsetky svoje myslienky. Ked budes na priatela takto tlacit, tak ho casom stratis. Uvedom si, ze laska ma byt bezpodmienecna, ze ten druhy chce dychat, ze toto co robis nema s laskou nic spolocne. Ze je to o dozadovani, tvojej nesamostatnosti a v nizsom sebavedomi. A tvojej hlave, ktoru predsa logicky ovladas ty a teda si mozes zakazat mysliet na to, aka si bez neho smutna. Cokolvek, co robi cloveku zle, by sa mal snazit vymedzit zo svojho zivota. Je na tebe, ci si dovolis sa trapit alebo budes mat pekny vztah :)
ked máš pocit, ze to potrebujes tak za tou psychologickou zájdi..
nie je normálne aby si sa na niekoho az tak viazala..treba mať nohy pevne na zemi...brať veci s nadhladom..
nepíšeš kolko máš rokov, ... tak potom neviem či ti mám napísat aby si sa venovala svojej práci, alebo skole.. učila sa..
to nemáš kamosky...? chod von s kamoskami, prejst sa, na bike, kolieskove korcule ked bude pekne...ja neviem... nejake aktivity...
je tam toho...
ty rozhodujes o tom na čo myslíš... ked chcem mysliet na chlapa myslim na neho,..alebo ked chcem mysliet na svetovy mier myslím na to... ty rozhodujes o svojich myslienkach..
