Bola som šikanovaná - následky

Ahoj Lenka a ostatní.
Ja som bol na tom podobne. Neviem, ako ty žiješ svoj život, ale ja som sa, dá sa povedať, ako keby "mentálne" oddelil od ľudí. Viem sa porozprávať aj s ľuďmi, aj keď nie s väčšinou, ale len s niektorými mám o čom. Komunikácia s ľuďmi ma nebaví a prestal som cítiť postupne k ľuďom také puto, keĎ SA S NIEKýM ROZPRáVAM - AKO KEBY MI TO NIč NEDáVALO a NERAVILO MA TO. Od malička som bol aj hanblivý (aj som ostzal :-) ) Mám pocit, ako keby som bol nezaujímavý pre ostatných, som taký pasívnejší, nerád niečo ja sám začínam a keď by som mal aj niekoho nového osloviť, tak mám taký blbý pocit. Lebo mi v hlave lietajú také myšlienky, že čo si o mne pomyslí. Je to reakcia podvedomia, lebo tam máš uložené tieto zážitky, ktoré ťa ovplyvňujú. Ty sama aj chceš zmenu, ale zároveň cítiš v sebe, že to akosi nejde. Môžeš aj napísať ako vyzerá tvoj život, mňa to zaujíma. Ja som bol šikanovaný na zš - dosť sa to na mne podpísalo a ešte k tomu bolo oproti mne veľa ľudí aj na dedine, kde som vyrastal. Najbezpečnejšie som sa cítil doma. Nemáš náhodou terraz aj strach z ľudí - sociálnu fobiu?
Ja napr. aj keď som v práci, tak nejakí ľudia aj na mňa tak pôsobia, že sa ich aj bojím, ale ako keby sa to nedalo moc zastaviť. Tí ľudia mi dokonca môžu byť aj sympatický, ale ja mám strach. Preto aj komunikácia s nimi nie je pre mňa ľahhká. Najviac sa človek bojí ĽUDí, KTORí V ŇOM VYVOLáVAJÚ POCIT AUTORITY (na túto "autoritu" však nereaguješ vedome, ale podvedome strachom, lebo v tvojom podvedomí sú uložené informácie-zážitky, ktoré sú obrazy a zvuky -hlas, kričanie na teba, smiech na teba, ohováranie, tvoj mozog má všetko podchytené a preto sa aj zľakneš veľakrát, aj keď nevieš prečo - ale takto je náš mozog skonštruovaný. Vždy to bude najskôr tak, že sa zľakneš, môže ti biť viac srdce a potom to môžeš ale dodatočne ovpyvniť tým, že sa dostaneš do relaxovaného stavu (ak sa dostaneš, príp. do akej miery - chce to tréing,už som to tu dávnejšie vysvetľoval, každopádne ti to aj psychológ vysvetlí), MôŽU byť dokonca aj milí na teba. Veľa ľudí ťa nepochopí. Je preto dobré to prebrať s človekom, ktorému ako tak dôveruješ, aj keď sa cítiš zraniteľná.
Ja som bol niekoľkokrát zbitý inými chalanmi a ponížený, vysmiaty a tak vo mne zostal strach z mužov, ktorí na mňa pôsobia dominantne - veľkí, silní, sebavedomí a pod. Ale nie vždy nastúpi tento strach a nie pri každom mužovi/chalanovi, ale pri niektorých áno. Závisí od konkrétnej osoby. Tento strach som sa naučil kontrolovať. Najhoršie na tom je ale, že nie na každú situáciu sa dá pripraviť. Preto je možné, že ti bude búšiť srdce ako o život vtedy, keď to najmenej čakáš. Pozri si niečo o aplikovanej relaxácii.
Ak má niekto záujem o tému, môže pokecať aj cez email Cliattsi@azet.sk
Je možné, že niektorí šikanovaní, ktorí to čítate, môžete mať problémy aj s tým, že nemáte chuť do života, neviete sa do ničoho nakopnúť, cítite sa mentálne spomalení (zle sa vám vybavujú informácie z pamäte) a je možné aj to, že hľadáte, Čo zmyslom vášho života a k ničomu ste sa zatiaľ nedopracovali. Ja tieto veci riešim, zaoberám sa tým a myslím si, že toto je následok okrem iného aj psychického týrania - čiže šikanovania a zlých medziľudských vzťahov, ktoré nás ovplyvňujú aj na fyzickej a mentálnej úrovni.
Je dobré mať podporu u rodičov, ak ju tam nemáš, čo sa stáva dosť často, a nemáš nikoho, môžeš vyskúšať aj psychológa, príp. rady na nete.
Ja som viac individualista a samotár, prestal som moc veriť ľuďom a nenašiel som v sebe odvahu sa vo svojom mladom veku (do 20 rokov) odvahu sa zdôveriť niekomu, lebo som to pokladal za slabosť. Ale neskôr vekom som pochopil, že to nebol najlepšie riešenie sa uzavrieť. Odporúčam čítať knihy a keď budete medzi neznámymi ľuďmi, pokúste sa aspoň hovoriť o svojom živote a pocitoch a nehanbite sa za to. Bude to náročná úloha, ale ak to aspoň z časti dokážete, budte sa o to menej za seba hanbiť, že ste povedali iným, kto vlastne ste. Ak ste aj hanbliví, skúste sa nehanbiť za to, že ste hanbliví, skúste sa prijať, že ste takí, nemusíte rýchlo hovoriť a premyslite si, čo poviete a ak nehcete nič hovoriť, tak nemusíte. Nie je naša povinnosť hovoriť, ak nemáme o čom :-) (pozri - asertívne práva)
Ak sa vám nepodarí všetko podľa plánu, tak sa aspoň "odmeňte v duchu" za to, že ste to skúsili, a ak ste kritickí na seba, tak si povedzte, na koľko precent. Nenadávajte si za to, že ste "hapkali" pri rozhovore s tým človekom a príjmite to, že ..."takto reaguje moje telo, toto som ja" a ukľudnite sa. Povedz si - Možno som nezvládla túto situáciu, ako som chcela, ale išla som do toho. Ja sa snažím pred každou situáciou si povedať....idem do toho a uvidím, čo to prinesie (ale socialna fóbia ma aj za urč. okolností chráni, takže nie je to len "zlá" vec. Veľakrát som napr. neoslovil nejakého človeka, lebo potom som zistil, že aj tak by som s ním nemal o čom a ten rozhovor s ním by som pravdepod. nezvládol ). Ak aj pôjdeš na pohovor, neboj sa povedať - ja bávam taká nervózna.. Ja ti dám 92% a viac, že tá osoba ťa pochopí, usmeje sa a prijme ťa takú aká si a povie ti niečo v zmysle "to je v pohode..." A keď sa usmeje, odľahčí túto situáciu a ty to môžeš pomaly rozdýchavať. Na pohovoroch je nervozita bežná, i keď nie u každého... Všeobecné pravidlo znie: "Kto neskúsi, nič nezíska" a to zvlášť pri soc. fóbii.

Všetko dobré prajem v živote!
PS::
Ak tento prídspevok číta aj užívateľ MENOM KONTROLOR, NECH MI NAPÍŠE NA MAIL, BUDE MA ZAUJÍMAŤ, AKO ŽIJE TENTO ČLOVEK :-) UŽ SOM HO DLHO NEVIDEL PRISPIEVAŤ :)

Napodobne, a tiez neviem v kolektive fungovat.. Najkrajsi paradox je, ze mam cely zivot som mal rad kolektivne sporty ale kedze sa nechcem "privtirknut" / to ani neviem tak nic z toho x( ..

uz mam 33 a este som sa to nenaucil..

Poznám to no nie zo školy, ale z práce...zlý kolektív, faloš, ohováranie...akosi mi ale podobné pocity ostali...inak rada chodím von a tak ale necítim sa dobre vo vyslovene veľkom kolektíve cudzích ľudí...pomáhalo mi chodiť na kurz, kde sme boli kolektív a všetci na tej istej lodi, tiež chodenie von...no a zmenila som prácu, robím v nej s ľuďmi, stretávam ľudí ale zároveň pracujem samostatne (nemám kolektív), nikto mi nepozerá na prsty, nerieši aká som, a je mi super :) takže moja rada: skús sa aj ty prihlásiť na nejaký kurz, budeš medzi ľuďmi a zároveň sa tam každý stará o seba takže sa nebudeš cítiť nejak navyše ani nič také. Aj to je krôčik... chodievaj von s kamarátmi...nevyhýbaj sa ľuďom lebo to bude len horšie, ale zároveň sa do ničoho nenúť, ak sa niekde necítiš dobre, nebuď tam nasilu.