bolesti hlavy, psychológ

ďakujem, snáď sa k tomu psychológovi odhodlám... S rodičmi mám dobrý vzťah ale majú aj vlastné problémy a je iné sa porozprávať s psychológom, kamarátkami...lenže kamarátky majú vlastné životy, frajerov atď....tak už mi asi ostáva len ten psychológ...

ale na to vyšetrenie chod...! lepšie zbytone ako neskoro....

Na tvojom mieste by som sa snažila dopriať si predovšetkým dostatok spánku, ale neviem, aký máš život a či sa ti spať vôbec dá, teda či pracuješ na plný úväzok a popri tom študuješ VŠ, alebo či máš malé bábätko, a preto sa ti nedá spať. Každopádne nedostatok spánku je katarstrofa, takže v prvom rade by som riešila toto. Niekomu psychológ pomôže, niekomu nie, ale to, či ti psychológ pomáha, zistíš až vtedy, keď za ním zájdeš. Lebo rodičia vždy budú svoje (aj keď už dospelé) deti sekírovať, dirigovať, snažiť sa organizovať im život - ja toto zažívam pravidelne u nás doma. Chceli by odo mňa, aby som si našla robotu na Slovensku a zostala tu žiť, ale ja nemôžem, nejde to. Miliónkrát som im povedala, že pre nich to urobiť môžem, aby som im zapchala hubu, ale ja na Slovensku nikdy šťastná nebudem. Na tomto sa hádame celé dni. A na niečom sa hádaťe asi aj vy, keďže mám z teba taký pocit, že skôr ako psychológ by ti prospelo nájsť si kamarátky, ktorým by si sa mohla vyrozprávať, ale to nie je také jednoduché. Akonáhle si nejaká nájde frajera, už nemá čas na kamošky, lebo je stále s ním, akonáhle si nejaká založí rodinu, už ju kamošky prestanú otravovať a nechajú ju na pokoji, prípadne prídu raz pozrieť bábo a dovi-dopo... Takto s pribúdajúcim vekom ubúdajú kamarátky a s tým sa treba zmieriť, vyrovnať, nájsť psychickú oporu sama v sebe, lebo nie každý ju má v rodičoch. Napríklad mne keď sa stane niečo zlé, tak rodičia nepoznajú také, že svoje decko poľutovať, namiesto poľutovania sa mi dostanú len nadávky, krik, za každý môj problém na mňa navrieskajú, že je to moja chyba... Keď má nejaký problém moja mama, tak začne o ňom kecať ako obohratá platňa a my všetci musíme držať hubu a počúvať. Keď ale má problém niekto iný (otec, sestra, ja...), tak nesmieme ju s tým zaťažovať a otravovať. Fyzicky je tu bola pre nás, že nám ako deťom navarila, vyprala, snažila sa, aby sme nechodili hladné, špinavé a otrhané, hoci sme boli chudobní..., ale psychicky tu pre nás nebola nikdy. Plus ináč ako hysterickým krikom nevedela komunikovať - doma. Otec túto výchovnú metódu (namiesto poľutovania nakričať, keď máme problém) odpozoroval od mamy a aj ju v praxi uplatňova. Čiže tiež som už dávno vo veku, kedy nemám s kým hovoriť o svojich problémoch a už som si na to zvykla. Mne dosť pomáha nastaviť si niekde na Youtube ezoterickú hudbu, dať slúchadlá do uší, úplne vypnúť myseľ a počúvať.
...Teda chápem, že nie každý nájde psychickú oporu v rodičoch, alebo skôr na Slovensku málokto. Celkove sú Slováci nesebavedomí, lebo ich rodičia v detstve málo chvália, alebo vôbec nechvália, len si rýpnu, keď môžu.
...Mala som kamošku, ktorá bývala vo veľkom dome s rodičmi, s manželom a s dcérou. Muž sa k nej zle choval, videl len seba, jej mama okolo neho chodila ako okolo pána kráľa, vypekala mu koláče a na ňu nadávala, neustále ju kritizovala. Muž od nej toto nevhodné správanie sa k dcére odpozoroval a začal byť rovnaký. Po desiatich rokoch sa jej rozpadlo manželstvo a stroskotali jej aj všetky ďalšie vzťahy. Namiesto toho, aby si užívala stretká s kamoškami a chodila na kávičky, tak sa vrhá stále do ďalších a ďalších vzťahov, opakuje stále rovnaké chyby a... ja už sa s ňou nekontaktujem... načo aj. Žena, ktorá nemá moc oporu v rodičoch, teda tú psychickú, by mala na to myslieť, že nech už by bol domisko alebo bytisko, kde rodičia bývajú, akokoľvek velikánsky, lepšie je radšej si ísť do svojho, nech by hoci do maličkej garsónky, ale byť vo vlastnom a držať partnera čo najďalej od svojich rodičov. Moja sestra to tiež tak robí. Rodičov navštíviť príde, ale bez muža. Ani sa jej nečudujem.