Smrť otca ma položila na kolená

Želám pekný večer. Pred pol rokom mi umrel ocino, a ja sa stále s tým neviem vysporiadať. Som v prvom ročníku na vysokej škole, takže študujem, nejako som závislá na mamke, pretože je jediná, ktorá mi ostala. Po celý ten čas som sa vlastne poriadne nezmohla na nič. Prestávam robiť pomaly veci ktoré ma v živote napĺňali, iba jem, priberám, ležím, pozerám filmy a takto je to dookola, pretože sa cítim pohodlne a dobre. Mám aj psychológa, ktorý je ozaj veľmi dobrý, no ja sama si v hlave nejako neviem veci pripustiť. Som spoločenský človek, rada sa zabávam, ale akonáhle som sama, nedokážem robiť okrem jedenia poriadne nič. Všetky chyby čo mám si uvedomujem, no cítim sa tak, ako by som bola spútaná. Viem čo je so mnou, ale neviem s tým pohnúť. Snažím sa čítať motivačné knihy, ale po chvíli ich zahodím a poviem si že mne to aj tak nepomôže, nedokážem ich čítať, nevnímam ich a nie je mi z nich dobre. Kamoši ma podporujú, sú ozaj veľmi milí, ale hneď ako som sama na všetku podporu zabudnem. Chcela by som strašne schudnúť, zmeniť svoj život, nedepkárčiť aj keď mi milovaný otecko naozaj veľmi chýba. No už nechcem byť na tom takto ako som. Každým dňom je mi horšie aj zo situácie v ktorej sa nachádzam. Veľmi pekne vás prosím. Ak mi viete niečo poradiť, viete nejak podporiť, za každú jednu vetu budem šťastná. Ja viem že všetko je to len v hlave. Krásny zvyšok večera