Ahojte, už dlhšiu dobu ma trápia nejaké tie veci ohľadom dievčaťa, ktoré poznám a veľmi sa mi páči, nielen zovňajškom ale celkovo to aká je, ako sa správa, ako sa stavia k veciam, jej názory a tak :)
Aby som vám to trochu priblížil, tak najskôr akoby prejavila záujem ona, bolo to v čase, keď sme sa veľmi nepoznali a bol som zrejme pre ňu jedna veľká neznáma. Slovo ,,akoby'' je tam preto, pretože sa o nič veľmi nesnažila, viem len, že v začiatkoch prejavovala trochu platonické správanie s vyšším stupňom ignorácie :D a to tak, že sa usmievala a vravela o mne aký som dobrý no keď sme boli spolu tak skoro nič. V tom čase som jej ja svoj záujem neprejavil hoci si myslím, že už vtedy ho vo mne vzbudila. Postupne ako ona stále zostávala taká ''normálna'' tak ja som sa do nej zamiloval. Postupne stále viac a viac. Od malička som plachý a tak aj moje vyjadrovanie citov smerom ku nej išlo ako v lete na saniach. Ako to v takýchto prípadoch býva, viac pracovali slová cez internet ako naživo a potom to vyzeralo asi tak, že keď sme boli pri sebe tak druhí by povedali, že sme navzájom cudzí. Prvýkrát som ju zavolal von, bolo nám dobre, potom som sa od iných dozvedel, ako sa jej to páčilo. No mne o tom sama nevravela, tvárila sa akoby sme ani nikde neboli. Asi najviac užasnou vecou pre mňa by bolo, keby sa ma spýta, kedy ideme nabudúce :) V podstate sme sa ani nerozprávali. Podotýkam, že internetová komunikácia občas prišla ale aj to len vtedy, keď som jej napísal ja. Takto to pokračovalo ďalej, ja som sa snažil s ňou nejako nadviazať komunikáciu, prejavoval som záujem, prišli aj darčeky ale ona nič (neskôr mi povedala, že som to pokazil keď som s tým takto vyššiel na povrch, že už tam nie je napätie). Boli sme ešte odvtedy spolu vonku, no bolo to stále horšie. Hoci pri pozvaní mi povedala ako sa teší, potom som bol sklamaný, necítil som od nej ani len náznak, skôr akoby to pozvanie prijala preto aby som pochopil, že nič nechce.
Teraz je situácia taká, že jej ignorujúci postoj zostal a moje city k nej tiež. Sme si dosť podobní a aj to ma k nej ťahá. Ju zase priťahujú chlapi, ktorí vedia čo chcú, idú si za svojim, vedú s ňou rozhovory, nie sú plachí a tak. Snažím sa byť taký ale niekedy si myslím, že idem hlavou proti múru. Najbolestivejšie pre mňa je, keď jej rozumiem a aj tomu ako sa asi cíti, no napriek tomu s ňou neviem nadviazať hoci aj kamarátsky vzťah a pri tom všetkom vidím, ako si niekto iný získava jej pozornosť. Rozprávajú sa ako najlepší priatelia a vidím na nej, že je šťastná. Občas mám pocit, že aj s tým posledným bezdomovcom by sa porozprávala skôr ako so mnou.
Všimol som si na sebe, že neviem vôbec komunikovať s ľuďmi a s dievčatami už vôbec (čo som si predtým myslel, že viem). Chýba mi sebavedomie, neviem čo mám robiť, som tak trochu stratený. Trápi ma, že čas uteká a ja nič nerobím. Niekedy jej na nejaký čas prestanem písať, trochu prejdem na iné myšlienky hoci vnútri stále cítim, že ju milujem, ak sa aj stane, že stretnem nejakú ženu, ktorá sa mi páči, neprevyši to to, čo cítim vo vnútri k tej prvej. Preto ani nechcem nič nové začínať pretože tomu dievčaťu by som nevedel darovať takú lásku ako k tej prvej.
Ak ste sa dočítali až sem, tak ďakujem a chcel by som sa spýtať ako to vidíte vy ako nezainteresovaní ľudia s chladnou hlavou.
Sám viem, že to aký som teraz nie je veľmi dobré a chcel by som na sebe popracovať. Nie som si istý, či sa dá na sebe poriadne pracovať kým som v kontakte s ňou. Na druhej strane mi to dievča veľmi chýba a veľakrát by som chcel, aby bola so mnou (napríklad pri pohľade na nočnú oblohu, výletoch ale i pri všedných veciach). A potom je tu ešte myšlienka, či to aký som, teda nazvime to ''introvert'' mám prijať a prestať voči tomu bojovať.
Ďakujem vám za každý príspevok a za úsilie priniesť viacej svetla do tejto pre mňa ťažkej situácie :)
