Vlastná rodina sa nám otočila chrbtom

Dobrý deň. Mám 21 rokov a moji rodičia sú alkoholici. Mám mladšiu sestru a staršieho brata. Jedného dňa to prišlo. To čo som čakala, to čoho som sa bála aj ja kým som nemala 18 rokov. Predvolali si ma sociálku kvôli mojej malej 13 ročnej sestre. Podali návrh na súd na nariadenie ústavnej starostlivosti. Pýtali sa ma, či by som si ju nemohla zobrať ja. Moja babka (mama mojej mamy) totiž povedala, že si ju v žiadnom prípade nezoberie a teta (sestra mojej mamy) povedala, že má dosť svojich problémov. Ostala som jej len ja. Už vyše roka mám priateľa a už u neho aj bývam s jeho mamou a sestrou. Keď mi povedali na sociálke, že ja jediná ju môžem zachrániť, priatel povedal, že mi s tým pomôže. Rozhodli sme sa nájsť si byt a zobrať si hypotéku, aby som mala kde moju sestru vychovávať. Predsa len nájom neprichádzal do úvahy, lebo je to hlúposť platiť cudzím ľuďom 250€ za jednu izbu a pritom vedieť, že to nikdy nebude moje. Našli sme si hypotekárnu špecialisku, ktorá nám povedala, že nám schvália 100% len ak by môj ujo ručil domom v ktorom býva s mojou babkou (tatovou mamou) a mojimi rodičmi. Malo to byť len na jeden rok. Keďže obaja zarábame splátka by nebola vysoká. Lenže ujo to začal hovoriť po celej dedine, že ho chceme pripraviť o dom a všelijaké nezmysli. Tak si našiel nejakú jeho známu, čo robila ,,ževraj,, dlhé roky v banke. Nič nedokázala vybaviť. Stále sme len čakali. Mesiac pred tým ako sa mal konať súd povedala že to vybaví. Stále to riešila inak ako som chcela stále sa to posúvalo a keď bol súd nemali sme vybavené vobec nič. Stále nám dávala nevýhodné ponuky kde by bola strašne vysoká splátka. Mala som pocit že to oddialuje, stále to chcela robiť tak aby do toho ujo nešiel. Našla 2. možnosť že by do toho šiel len s príjmom. Aj toho sa bál aj keď on by nebol hypotékou nijak viazaný. Jednoducho nám nechcel pomôcť, hovoril dokonca stále či nám to za to stojí si ju zobrať nech ide do domova. Mala som pocit že sa s jeho známou dohodli aby to oddialovala aby sa nič nevybavilo. Keď nám hypotéku neschválili skúsila som ešte raz za ním poprosiť ho nech nám pomôže, že nikto nám nepomôže. Nedal si vysvetliť, že by sa nám ručením o 200€ znížila mesačná splátka. Že by nám ešte kopa peňazí zostalávala. Mali by sme aj byt aj nábytok. On nebol ochotný. Keď som mu povedala či chce aby sestra šla do domova povedal nech ho nevydieram. Ja nechcem od neho peniaze len aby nám aspoň takto pomohol. Nechcel. Teraz bude súd a ja neviem čo tam poviem, kam si sestru zoberiem. Som z toho zúfalá, nemôžem spávať, bojím sa toho. Priateľ so mnou dp garzónky ísť nechce. U neho byť nemôžme. Strašne ma trápi, že sme sa všetko zostali sami, že nám nikto nechce pomôcť. Že im to je jedno. Ja nemôžem dopustiť aby šla do domova. Aj keby mala byť posledná možnosť podnájom, nemám peniaze na nájom vopred. Garzónky sú drahé. Nezvládam to, myslím na to každú sekundu a je mi do plaču z toho ako je im moja sestra ukradnutá. Asi tak ako som bola ukradnutá ja im.