Ahojte, idem sa k vám poradiť.. od začiatku roka ma nič nebaví kedysi som cvičila bola stále usmiatá. S nikým sa nebavím iba v práci aj to nasilu. Som stále extrémne vyčerpaná. V svojom zamestnaní nevidím žiadny zmysel. Každý sa ma pýta prečo som nešťastná prečo sa aspoň trochu neusmejem. Začínam sa strašne viazať na svojho manžela všetko chcem robiť s nim. Začínam si kaziť vzťah. Bez neho ma nič nebaví. Nebaví ma už ani cvičiť. Radšej nikam sama nejdem ak by si našiel čas byť so mnou. Viem že to tak nemá byť ale bez neho trpím. Ako keby som len v jeho láske videla zmysel ... a to sme spolu už 8 rokov. Nemáme deti ja nemám ani rodinu. Stále sa bojím že o neho prídem a nič mi nezostane. Manžel je už nervózny a ja ho chápem keď mi naznačí že mu vadím že potrebuje priestor tak nedokážem ani žiť. Trápim sa aj keď ma miluje. Máme kde bývať máme prácu a ja som v takom to stave. Stále v strachu zo straty manžela, uzavretá. Unavená sama zo seba. Ako sa zmeniť?
Depresia alebo?
Chápem. Ja by som sa tiež cítila nedobre, keby som nemala pri sebe to, čo je môjmu srdcu najbližšie. V mojom prípade ale nejde o chlapa, ale o vypchatú podprsenku :)
Odstráň len stereotyp do ktorého si sa dostala. Porozprávaj sa o tom s manželom on ti teraz musí byť oporou a ak to budeš považovať za nevyhnutné tak kľudne zájdite spolu s manželom k psychológovi.
Jediné čo potrebuješ je začať znova žiť, začni znovu cvičiť, robiť veci ktoré si robila predtým s ľuďmi, ktorých máš rada aj keď nasilu, zober kamarátky von na babské klebety, nákupy, zober manžela niekam na víkend, proste čokoľvek hocijaká aktivita, pri ktorej nebudeš môcť myslieť na prácu a hlavne neseď doma a neupadaj do stereotypu lebo to bude horšie a horšie a hlavne si zapamätaj, nech máš v práci akékoľvek problémy či už nejaký nadriadený/kolega, ktorý robí dusno a z ktorých plynie zlá nálada, tak sú to veci, myšlienky a pocity ktoré si nesmieš nosiť z práce domov.
Ak nájdem nejaký dobrý článok o syndróme vyhorenia hodím ti ho sem a ak budeš mať chuť prečítaj si :)
Nejaké problémy v práci? Podľa toho čo píšeš to vyzerá na klasický syndróm vyhorenia. Povedal by som podľa toho čo som si prečítal, že máš buď nejaký problém v práci, niekto kto ti tam robí dusno alebo ťa tá práca prestáva baviť a upadáš do stereotypu, nemáš tam pevné zázemie a preto si ho hľadáš doma v manželovi je to ale len môj odhad.
Typickými pre syndróm vyhorenia sú negatívne myšlienky, cynizmus, život bez motivácie, zlé vzťahy na pracovisku, nechuť robiť činnosti ktoré nás predtým bavili. Ak chceš vyhľadaj pomoc u psychológa ale osobne si myslím, že je to zbytočné a postačí dobrý pokec s kamarátkou alebo kamarátom, ktorý/á ti pomôže sa znova nakopnúť :) Mimochodom na internete bude isto fúra článkov a životných príbehov k syndrómu vyhorenia je to v súčastnosti dosť časté a ak máš otázky alebo si potrebuješ posťažovať a pomôže ti to tak kľudne píš.
