Prosím o objektívne názory na moju situáciu, lebo sa už zbláznim z toho premýšľania...ide o to, že som získala prácu, o ktorej sníva každý kto vyštuduje to čo ja, bol to môj sen a teraz prichádzam na to že to bola chyba. Takže práca A: v meste kde som sama, na opačnom konci Slovenska ako rodina a priatelia, prišla som na to že ma to nebaví a nechcem to robiť, plat je menší, ale je to ako som povedala úžasná príležitosť, a ak tu dva - tri roky vydržím mám viac menej istú prácu ktorú by chcel takmer každý z môjho oboru. Práca B: celkom ma bavila keď som ju robila predtým, je to doma, plat vyšší, avšak ak by som sa chcela posunúť ďalej trvalo by to min. 6 rokov, a nie je to isté ako v práci A, nakoľko by som musela prejsť ďalším výberovým konaním, ale taktiež ide o skvelé miesto.
Na doplnenie situácie, nie som karierista, skôr rodinný typ, a chcem mať v práci kľud a pohodu, odrobiť svoje a ísť domov a to som mala v práci B, to čo som vyštudovala ma celkovo nejak nebaví a zrejme to bola chyba, ale v rámci toho práca B bola celkom fajn a bavila ma, v práci A sa trápim. Avšak každý ma presviedča že je to úžasná príležitosť a mám vydržať. S tým súvisí aj druhý problém, celý život robím všetko tak ako chcú rodičia, a práve oni ma do toho veľmi tlačia, mám pocit že si cezo mňa napĺňajú ambície ktoré oni nedosiahli. Neviem nejak nabrať silu a urobiť veci ako chcem ja aj keď som dávno dospelá, už teraz vidím že keď neurobím ako oni očakávajú, budú sklamaný ako som to mohla spraviť...Prosím o nejaký objektívny názor na toto všetko, vďaka :)
