Ahojahoj,
Mám jedného super chlapa, s ktorým tvoríme pár už pomaly dva roky, ale samozrejme, našiel sa tu jeden problém, ktorý si všímam už dlhšiu dobu a všímam si ho len ja pretože na neho to nejako nevplýva. Priateľ je asi najviac extrovertny a najviac spoločenský človek, akého som kedy stretla, čo mám potvrdené aj našimi kamarátmi a známymi. Na začiatku mi to veľmi imponovalo, na jednej strane som bola mladá a trošku hlúpejšia, ale na druhej sa mi páčilo ako ho každý pozná a ako ho má každý rád a tiež, že sa okolo neho točí veľa žien, ale on si z tých všetkých vybral práve mňa (predtým nemal nikdy dlhodobý vzťah, bol prelietavý a všetko skúšal, čo je podľa mňa tiež jedna z charakteristík extroverta - samozrejme nechcem škatuľkovať), zamiloval sa práve do mňa a dáva to so mnou už celkom dlho pričom ma miluje stále rovnako. No proste som sa cítila špeciálne a zároveň som veľmi nechápala, že prečo práve ja. Aby som sa dostala k veci, na začiatku sa mi veľmi páčilo ako ma všade brával, s každým ma zoznamoval, spoznala som kopu skvelých ľudí, ktorých by som sama nikdy nespoznala a ja som mu naozaj veľmi vďačná, že to robil a stále robí, lebo keby nebolo jeho, tak ja sa neprinútim chodiť nejak často mimo domu, mne doma bolo samej vždy dobre a príjemne.
Prešiel ale nejaký ten čas a priateľ si našiel novú prácu, ktorej sa musí venovať aj mimo pracovné hodiny, lebo sa v nej chce zlepšovať. K tomu má ešte jednu občasnú robotu, začal aktívne hrávať volejbal a futbal minimálne dvakrát do týždňa aj jeden aj druhý šport, venuje sa tomu a tomu a ešte chce mať čas, aby mohol byť s kamošmi, ktorých ma fakt strašne strašne veľa a samozrejme sa to nedá stihnúť. No a niekde v strede v tom celom som ja. Podľa môjho názoru, ja som taký extrovertný introvert, keď ma už niekto niekam vytiahne, tak pokecám s každým, nevadí mi spoznávať nových ľudí a tak. Ale stále som ten introvert, stále potrebujem byť sama alebo len s priateľom. A tu je ten problém. Priateľ keďže nemá čas na nič, tak to je väčšinou tak, že sa stretneme niekedy večer a sme s kamarátmi na pive, vtedy sa samozrejme nemáme čas venovať jeden druhému, resp. on musí všetkých obehať a pokecať. Potom ideme ku mne, buď podnapití alebo nie, pustíme si film a ideme spať. A takto to je aj keď robí veci do roboty, školy alebo sa venuje športom či neviem čomu. Vždy sa stretneme veľmi neskoro a ideme spať. To pre mňa nepredstavuje kvalitný čas strávený spolu. Ako ma niekedy bavilo chodiť von s partiou na pivo, tak to teraz začínam neznášať lebo to znamená menej času osamote s mojim priateľom. Ale on tomu vôbec nerozumie, že ja s ním potrebujem byť viac sama, že potrebujem aspoň jeden deň v týždni si s ním spraviť večer osamote a nie s inými ľuďmi. On chce totižto všetko a všetkých postíhať, ale potom tým trpím ja, keďže ja nemám potrebu sa socializovať každý deň a aby sme boli celý deň spolu sami, tak o tom môžem iba snívať.
Hovorila som mu o tom a priznal, že mám pravdu, ale že on proste nemá čas a rád sa ide večer keď môže zrelaxovať na pivo alebo hrať hry. Pritom celý deň sa mi neozve lebo nestíha a neznáša smskovanie a buď sa teda vidíme až s ostatnými niekde alebo sami ale úplne neskoro. Takže v podstate o ňom cez týždeň celý deň nič neviem a možno večer sa niečo dozviem. Ale mne to takto nestačí. On proste nemá takú potrebu byť so mnou tak často sám ako ja s ním a priznám sa, že už neviem kto je ten, čo má pravdu, či ja to nepreháňam. Viem, že ma miluje, ale miluje ma iným spôsobom. Ja ho milujem viac sebecky, viac ho chcem mať pre seba a viac s ním chcem byť sama. A to je určite aj mojou povahou. Tiež je pravda, že ja mám oveľa viac času ako on, ale keby to bolo naopak, tak on lieta hore-dole za kamošmi a nikdy nie je sám. Ja naopak, idem radšej domov, pokecám s rodičmi a nič nerobím - som ticho. A v podstate čakám kým mi zavolá, že sa môžme stretnúť. Cítim sa trochu nanič keď si predstavím, že ja ho vlastne čakám kým sa s kamošmi dohrá hry alebo dobaví a napadlo ma, samozrejme, že aj ja môžem zatiaľ niekam ísť a potom sa s ním stretnúť, ale vždy to ostane pritom, že ja vlastne nechcem ísť nikam a chcem byť sama (alebo s ním). Čiže mi ostane len ten nanič pocit, že vyzerám ako nejaký zúfalec, čo len celé dni čaká na svojho priateľa kým sa mu uráči mi zavolať. Ale ono to je len tou povahou, on extrovert, ja introvert. A strašne sa mi to začína biť a prestávam to zvládať. Pritom viem, že on za nič nemôže, lebo on taký proste je, má to v sebe a ja ho nechcem nútiť sedieť mi pri zadku len aby som sa cítila spokojnejšie.
Máte s niekto skúsenosť s priateľom/priateľkou extrovertom? Ďakujem
