Mám 22 rokov, bývam s rodičmi, študujem na VŠ, otec pracuje v zahraničí, mama u nás v meste. Vzťahy doma boli počas života také všeilaké, kedže sme mali vždy finančné problémy, nebol čas na nejaké " budovanie vzťahov", vždy sme iba tak " prežívali" , ja som sa vždy dobre učila a všetko, tak naši so mnou nemali problém ale moja sestra bola vždy problémová, tak sa pozornosť sústredovala na ňu. Nikdy mi to nejako nevadilo, až na to, že ona bola za každý pokrok chválená, ospevovaná a ja som mohla už urobiť hocičo ( mala som koncerty, tancovala, chodila na súťaže, olympiády...) nikdy to už nebolo akoby dosť na to, aby ma nejak pochválili, už to bola samozrejmosť. Otec v mojich 20 začal pracovať v zahraničí a vidíme sa veľmi málo, ale aj ked spolu voláme, väčšinou sa baví so všetkými a mňa sa spýta 2 veci a dosť. POvie mi , že ma má rád, ale ja mu ani neviem povedať že aj ja jeho, lebo sme si to doma nikdy nehovorili.
Mama vždy všetky povinnosti hádzala na mňa, lebo som bola tá zodpovedná, ale už ma ani nepochválila ak som urobila všetko , čo bolo treba, ale za to, ked som náhodou niečo nesplnila, tak bol ohen na streche a cítila som sa ako najneschopnejší človek na svete. Teraz je to tak, že trávim väčšinu času na intráku, kde mi je za domovom dosť smutno, ale ked prídem domov, tak mi je ešte smutnejšie , lebo vôbec nemám pocit, že ma tu niekto má rád. Je mi veľmi ľúto, že sme na tom možno finančne trochu lepšie ale chýba medzi nami akýkoľvek náznak blízkosti. Bavíme sa o blbostiach, lebo nie sme zvyknutí zdielať sa o veciach hlbších. Mame sa už neviem otvoriť a zdôveriť , lebo už len čakám kedy ma znovu sklame a zraní. Tak som doma s gučou v krku, a vidno na mne , že mi niečo je, ale mama si myslí, že je to stres zo školy, alebo to, že nemám priatela ( už asi 5 rokov) ...popritom to vôbec nie je pravda, aspoň ja nemám pocit, že je to v tom. Jednoducho mi chýba láska z domu, ten pocit, že niekam patrím, že sa mám kam vrátiť a vždy tam budem príjmaná a milovaná. Medzi kamarátmi som poväžovaná za mega extroverta, stále sa smejem a zabávam lebo naozaj to mám rada, ale doma sa zmením na tichú , smutnú, dmeranú a chladnú a chránim si svoje citlivé vnútro.
Kde myslíte, že je problém ?
Ako je to u Vás ? aký máte vzťah s rodičmi ? zmenilo sa to po tom, ako ste si našli priateľa/priateľku ?
Ďakujem každému, kto si to prečítal do konca a napíše nejakú konštruktívnu láskavú radu..
