Neviem ako zacat tak len tak zacnem mozno to bude trochu laicky napisane ale dufam ze to pochopite... Je to asi 5 rokov co rozmyslam o tom ake by to bolo kebyze som tu uz neni... kebyze to spravim.... rozmyslam o tom kazdy den..... Hlavne ma trapia moji rodicia neviem co si mam o nich mysliet. Ked som bol maly tak mi povedali ze by bolo lepsie kebyze ma daju do deckeho domova ,lebo takemo syna ako som ja nechcu. Nedali ma tam ,ale aj tak ma to trapy uz od malicka. Ked som si vyberal strednu skolu tak ma donutili ist na skolu ktora ma vobec nebavi. A najviac ma dostalo co mi povedali pred par dnami. Povedali mi nech idem skocit z mosta, zacal s tym tato nech skocim a potom sa pridala mama ani neviem preco mi to povedali. Najskor som si myslel ze to hovoria len tak ,ale tvarili sa vazne. Mama stale hovori o tom ze odide prec ,ze sa odstahuje ze nechce s nami byvat ,ze inde jej bude lepsie. Ani nevie jak mi tym ublizuje. A asi ma pravdu mozno by jej bolo lepsie kebyze odide aspon by sa na mna uz nemusela pozerat. Ale Dali mi vsetko co som potreboval na zivot. A fakt neviem co si mam o nich mysliet vedcinu casu to vyzera ze ma maju radi ale niekedy fakt neviem ked mi poviedia taketo veci. Pred 3 rokmi mi umrela necakane babka stale sa citim koli tomu hrozne ,lebo som jej slubil ze dojdem cez letne prazdniny a pomozem jej ale nedosiel som a ona umrela. Pravdepodobne trpim depresiami. Nenavidim to prazdno co v sebe mam. Citim sa uplne prazdny(a zaroven plny, plny lebo som este nikdy nikomu nepovedal co si myslim vzdy to vsebe dusim), opusteny, neviditelny. Pripadam si ako najvedci chudak na svete. Kazdy den ten isty streotyp rano do skoly a zo skoly domov a NIC, dalej nemam co robit ziadny kamarati alebo priatelka. Citim sa slabo a casto ma boli hlava a mavam zavrate. Denne spavam 3-5 hodin, nikdy neviem zaspat ani nechcem spat vsak naco rano za zobudim zase do toho uz mnou nenavideneho sveta. Uz si ani nepametam kedy som bol stastny vlastne uz ani neviem ci som bol niekedy stastny. Vzdy som dufal ze sa to zmeni ale uz som stratil nadej. Mam iba 18 rokov ale som unaveny, unaveny zo zivota, nenavidim ho, nemam preco zit a uz ani nechcem zit. Uz nevladzem dalej.
Som na dne :( uz neviem ako dalej....
Mám skoro 50 rokov. Prvá žena mi zomrela po dlhodobej chorobe. Zostali mi tri deti. Nik z rodiny mi nepomohol. Stal sa mi úraz/9xzlomená chrbtica 4x pánev.../ Po liečbe som pribral skoro 70kg . Pečeň a cievy zostali v dezolátnom stave,zostali mi otvorené rany. Zoznámil som sa so skvelou ženou , ktorá mi zmenila môj život. Máme spolu chlapca, ktorý je veľmi pekný a milý. Nie som schopný nikde stáť 15 min. Lekári mi zakázali sedieť a chodiť. Dostávam 3.000Sk invalidný dôchodok Moja priateľka nikde nepracuje. Má dosť starostí so mnou a s mojimi deťmi, ktoré vyžadujú zvýšenú starostlivosť. Toto je len mizivé percento toho, aký je môj život ťažký. A aj keď mnohokrát ho len s ťažkosťami zvládam, tak riešiť ho ako Ty nebudem.
tento svet nieje spravodlivy to je viac než jasne. Prísť o drah´ého človeka nie je lahke ale musi sa človek postaviť na nohy. Pokial to nezvládaš a vieš o tom zajdi si k psychologovi alebo k psychiatrovi. Tažko sa s tým zmieruje ja viem ale musiš sa postaviť na nohy a využi to čo ti za ten čas poskytol. Možno to bol jeho účel ukazal ti cestu kade isť si výnimočná ako každý na tomto svete. Tu je vidieť ten paradox. Ten kto chce žiť nemôže a ten kto nechce žije. Práve z ludi ktorým osud nedoprial že tu môžu byť snamy by sme si mali vziať príklad oni nám dokažu otvoriť oči a uvedomiť si že život je len jeden. Raz sme hore a raz dole s tím nič nenarobime
ahojte...chcela som zalozit novu temu na nico podobne az kym som to nezbdala...moj pripad sa lisi trosku od im nothing..ale je to hrozne..tiez neviem ako mam zit dalej...pred rokom sa zoznamila s jednym chlapcom z mesta byvam tam i ja..nejako som si ho moc nevsimala,neregistrovala..az raz ho niekde zbadal a potom castejsie a castejsie..mozno vyrastla..strasne sa mi pacil..raz nahodne si zohnala jeho telefonne cislo a napisala mu...potom to pokracovalo dalej a dalej..predtym ako boli spolu tak chodil s jednou babou..velmi ju lubil...ale zranila ho...dotoho som prisla ja..po case pisania mu povedal ze ho asi lubim,stale nanho myslim ...bol to ten najuprimnejsi rozhovor v mojom zivote..nechcel aby som mu to vravela,pretoze povedal ze on nemoze mat priatelku,uz ale pol roka bol chory mal rakovinu..povedal ze som zlata v pohode baba ale to nepojde.ja naliehala preco nie?..vedela som co vsetko to bude obnast ,jeho choroba a vsetko okolo toho..i napriek tomu isla dotoho..viac sme sa stretavali a chodili casto von..po dvoch tyzdnoch sme zacali spolu chodit..bola som velmi stastna..ta najstastnejsia na svete..bola som sam na seba hrda ze to dokazala a napisal mu..i ked nikdy by take nico asi neurobila..zazili sme krasne chvile ,no zial chorba sa viac a viac zacal prejavovat..travil dlhe tyzcdne v nemocnici..chodila i za nim s jeho rodicmi..prisla i k nemu domov..cim dalej tym viac som si zacala rozumiet s jeho rodinou..aaz v jeden den mi prisla sms...ze moj pritel uz odisiel...v ten den nevedela co robit..predtym si dval tieto otazkz co ak sa nieco stane..co ak??ale verila ze sa vsetko na dobre obrati..verila i v Boha zema vypocuje,ze vypocuje moje prosby....ale nestalo sa..odisiel..a uz sa mi nikdy nevrati..teraz je to uz pol roka co je prec a ja sa s tym stale nedokazem zmierit..myslela i na to ako to skoncit.kazdy den si vrvim ako to tu nenavidim,a co budem dalej...ako budem zit dalej bez neho..kazdy den vidim vela mladych ludi spolu a to ma este viac ubija..nestihla sa s nim ani rozlucit.a to je to nahorsie..to si budem vycitat az do konca svojoho zivota.vzdy sa citila ko skarede kacatko ktore si nikto nevsimal,az ked neprisel on.on mi ukzal to ,preco treba zit a ako velmi by si to prial.kazdy den dakoval ze sa mohol prebudit..a ja nopak..mam super rodicov ,rodinu ale aj tak nevladzem.nic ma nedrzi aby tu bola..chcem ist z nim.kazdy den rozmyslam nad tym ,ze to je iba sen,a ze vsetko bude ako predtym...cakam ze sa vrati..i ked to sa uz nikdy nestane....prosim ak je tu nikto s podobnym pripadom napiste mi ako to zvladate...dakujem
No som na tom podobne .JA zas neviem čo mam robiť akú prácu ALE pomáha mi písanie....skús to nájdi si niečo kde uplne vypneš.Dokážem sa pri tom vyrozprávať sama sebe...
kacka neries to, nemam naladu to tu teraz pisat.
Im nothing nevzdávaj sa. Ja cítim tak isto ako ty už niekoľko rokov, vnútri úplné prázdno, ani ja sa nepamätám či som vôbec bola šťastná a už mám nad 20, ale vzdy sa nejak postavím, lebo viem že raz bude všetko OK a budem šťastná. Silu mi dáva viera v Boha, skús aj ty každý deň aspoň raz prihovoriť k Bohu a uvidíš že ti dá silu len treba veriť :)
A co ti povedali ak to smieme vediet?
Ja sa snimi nechcem rozpravat po tom co mi povedali vcera. Uz sa asi snimi nikdy nebudem vediet porozpravat.
Im Nothing a preco sa neskusis porozpravat s rodicmi? Mozno by stacilo aj to aby pochopili kde robia chybu...
Psycholog moze byt tiez fajn ale napr. mne nepomohol a to som bola u dvoch... ale je to asi o tom na koho natrafis!
Este som u psychologa nebol nejak si nato neviem najst cas. Ale uz je mi trochu lepsie.
