Ahojte..mám taký divný a trochu trápny problém. Ide o to, že moja mamka stále kontroluje čo si obliekam. Neviem to nejako vyriešiť....proste stále si musím zobrať bundu ktorú chce ona..keď to neurobím tak ma vyvrieska vynadá mi tresne dverami a nebaví sa so mnou..je to ak podobne aj v iných veciach..NEchcem to opisovať nejako katastroficky, možno že je to tak všade..ale proste to nenávidím..potom ked nechcem aby boli hádky zoberfiem si napr. hrubú bundu v ktorej sa neskutočne potím a mám nervy. Problém ide ž neviem tie nervy ovládať potom tajne plačem ked som sama zúrim a nemôžem sa s tým vysporiadať..chytá ma až taká zúrivosť a neviem či je to zdravééé..
Neviem sa povzniesť nad to a povedať si že som ok, neriešim vzala som si napr. takú bundu a pod.
Bojím sa či by som pre toto nemala brať lieky..alebo či je to normálne..rozmýšľam o seb či som normálna. Moja mama mi hovorí že nie som a patrím na psychiatriu..že ma takéto veci tak rozčuľujú..lenže nemám odvahu si urobiť veci po svojom prípadne potom zlíznem krik a nerozprávanie a som vyčerpaná z týchto možností..buď byť pohádaná sústavne s mamou alebo si robiť veci ako chcem..navyše túžim po jej láske a podpore..keď sme pohádané neviem to psych. uniesť......neviem či som normálna a prečo to takto beriem..
Ale je to sústavný problém a neviem ho vyriešiť :(
Mám 23 a nemôžem sa obliekať ako chcem
Vieš, ja len neviem si odpovedať na otázku, či tá moja reakcia.tá zúrivosť ktorú potom pociťujem je normálna..neviem sa s tými pocitmi vysporiadať..či by som to nemal dajak liečiť...
Napr. nevime doma mame nič nepoviem a potom tlejem jak kotol...lebo nechcem stratiť maminu lásku..a potom som jak parný valec.a normálne ked napr. odídem na intrák..ešte mám chuť jej zavolať a povedať čo si o tom myslím......a ona mi potom vynadá a spätne tichá domácnosť..
Trápi ma to..ale mám ešte školu a finančne závisím od rodičov..a netrúfam si ešte sa úplne osamotatniť...nemám na to odvahu ani grády...a momentálne som po traumatickom rozchode a nezvládam podávať výkony..ledvo túžim dokončiť vš..
Ahoj. Chcem sa ta opytat, ci este studujes alebo uz pracujes. Pozri. Ta vsetka zurivost hnev agresia v tebe je preto, ze ta matka neprimerane ovlada kontroluje, rozhoduje o tebe este aj v takych banalitach ako je tvoje obliekanie sa. Pozri. Uz v puberte sa decka okolo 11-12r a vekom vyssie buria a chcu sa obliekat po svojom. Je to prejav ich identity, sebauvedomenia sa, prejav ich osobnosti nazorov postojov. A to ty uz mas 23r? Ak pracujes, najdi si nejaky podnajom. Odstahuj sa, osamostatni. Ty sa musis od chorobnej zavislosti od svojej matky oslobodit a vymanit. Lebo ti "poserie" cely dalsi zivot (bude ti branit v tvojom zivote, osamostatnit sa, majst si lasku priatela ai. Ostanes pri nej, ona raz umrie a z teba ostane nesamostatna psych.labilna "stara dievka" a az potom nastanu u teba psych.problemy a mozno aj psych. zosypanie, tuzba umriet samovrazda ai). Ak este studujes, skus si najst brigady a setri si (budes takto menej s matkou v kontakte aj nieco zarobis, pripadne poziadaj o intrak ai). A nemaj strach si sama sebe kupit co sa ti paci a aj sa do toho obliekaj. Neustupuj. Ak matka bude zurit vrieskat, zachovaj klud, nedaj sa vyprovokovat, matke povedz ze ani ty sa nestaras do toho do coho sa ona oblieka. Musis zacat byt sama sebou. Stat si za svojim
Je to nenormalne a ty si z toho frustrovana. Si normalna, neboj, len sa potrebujes dostat spod nadvlady svojej matky. Skus podnajom.
