Socialna fobia ma niči

Zdravím, potreboval by som sa niekomu vyrozprávať, tak to skúsim tu, lebo si už v poslednom čase neviem rady. Ako z názvu vyplyva - tak trpím soc. fóbiou. Moje problémy som si začal uvedomovať v podstate už na zakl. škole - nejaký 6-7 ročník. Mal som dosť ťažke detstvo - otec vela pil, stále boli doma hádky, následne jeho problémy s políciou, neskôr smrt blízkej osoby, ktorá ma poznačila až som dospel do rozpoloženia v akom som teraz. Mám problem nadväzovať nove vztahy s ludmi, niečo podpísať, ked sa na mna niekto pozera - hned sa rozklepem, bije mi srdce a je mi zle. Preto stále vyhladavam samotu, nemam kamaratov. Neviem si nájsť priatelku, resp. ani nechcem, kvôli tejto mojej chorobe a to ma dost nici. A ked mam niečo povedat o sebe, tak mam 23 rokov, som zamestnaný, viem, že mnohí z okolia mi závidia, lebo si dokázem velmi slusne zarobit/po materialnej stránke, som na to m velmi dobre/, vyzeram celkom k svetu - viem, že mnohe dievčata by mali o mna aj zaujem, ale ja som take drevo, že sa im nikdy neprihovorim. Len nedavno mi sestra povedala, že sa strasne páčim jej kamaradkam, že by som sa im mal ozvať. A viete, ako veľmi by som sa jednemu dievčatu chcel ozvať, no ale s týmto mojim problémom sa proste neda. Neviem si predstavit situaciu, že mam isť s nou niekde posedieť na kavu, to by som sa hned rozklepal. Kvôli tomu mám dosť problem s trasením ruk. Co sa týka rodiny, tak je teraz všetko v absolútnom poriadku, ale moje problémy stále pretrvavajú. Nikto o tomto mojom probléme nevie. Neviem ako dalej, v poslednom čase chytam depresie až úzkosť. Strasne sa vo vnútri trápim a nikto o tom nevie, nemám sa komu zdvôverit, resp. nemam ani na to odvahu. Neviem čo dalej so zivotom. Este som nespomenul, že stresove situácie, ktoré neviem zvládať - najčastejšie riešim alkoholom, len primerane, aby som prekonal niečo stresujuce, čo ma čaka, inak v podstate vôbec. To nie je život, iba prezivanie. V podstate mi v zivote chýba iba ta láska a pokoj.