Som čerstvo pár dní rozídený s priateľkou a uvažujem nad tým.. premýšľal som o svojich chybách vo vzťahu a o všetkom, ju som vždy bral za každého prípadu ako tú, ktorú zmenili voči mne práveže tie moje chyby. Mám strach, že všetko mohlo byť krásne, keby som sa mojimi maličkými chybami nedopúšťal pomalej ale istej apatii voči mne. Neublížil som jej nejako veľmi ani ťažko ale proste, niekedy som pri hádke na ňu kričal, niekedy sa mi nepáčili jej plány na večer a museli sme prísť na spoločný kompromis, niekedy som jej mal už plné zuby, keďže sme spolu posledný čas bývali.. ale potom nastal zlom, ona sa zmenila, jej správanie voči mne, všetko sa zmenilo a už to nebola zrazu tá osoba, ktorú som miloval ale niekto úplne iný. Mám sa cítiť vinný? Miloval som ju, aj napriek všetkým mojim chybám, ktoré som robil, som ju miloval a dal by som jej všetko a vždy som si všetko vyčítal a potom som to oľutoval aj pred ňou.. nikdy som nič nenechal len tak. Rozišli sme sa, pretože ma neustále klamala do očí vo veľa - veľa veciach. Ja by som ju nikdy oklamať nedokázal, nedalo by mi to srdce.. Tak, bol to všetko osud? Alebo keby som bol gantleman neustále a každý deň jej nosil kvety a na konci hádku dal facku ešte sám sebe (nikdy som ju neudrel) s poznámkou, že som to pohnojil ja?
