Dobrý deň.
Potrebovala by som radu, no prosím, nesúďte ma. Mám partnera, s ktorým žijem. Je to moja prvá láska od 15 rokov a sme spolu už 12 rokov. Problém je v tom, že vždy mal problém s prejavovaním citov..Nikdy som dáko necítila, že ma ľúbi, ale bola som s ním, lebo som ľúbila ja jeho....Ako však nastúpil do svojho prvého zamestnania (čisto chlapský kolektív), začalo to viac chladnúť medzi nami...resp. mali sme svetlé chvíľky vo vzťahu. Celý vzťah som sa podriaďovala ja jemu, lebo som si myslela, že to tak má byť..že je vzťah o kompromisoch....na to, že sme spolu toľko rokov, nemáme skoro žiadne spomienky...Jemu sa nikam nechce chodiť, najradšej sa hrá na PC alebo sa venuje cvičeniu a podobne....Málokedy sa stane, že niečo vymyslíme...Pravdupovediac, väčšinou sa s ním nudím...ale brala som ho ako istotu, niekoho, bez koho byť nemôžem, na kom som závislá...nemyslím finančne (mám prácu, oddelené účty, čiže ho nijak nevužívam, platby za byt máme podelené 50/50), ale emocionálne....Začiatkom roka sme si kúpili byt na hypotéku...bola som šťastná z bytu, hoci už počas vybavovania vecí som sa v ňom párkrát sklamala.....ale povedala som si, že čo už...vzťah je obetovaní sa pre druhého...tak mu predsa môžem dokázať lásku a že je náš spoločný život pre mňa dôležitý.....Náš domov mi robil veľkú radosť....avšak on ma vždy dokázal nejakou hláškou zraniť...Napr. pri kupovaní doplnkov (za MOJE peniaze) zahlásil, že sú to zbytočnosti a že ktovie či ich všetky využijeme...Chcela som mu len vytvoriť domov...a som žena..nebudem mať predsa v obývačke len stolík a gauč....Napr. tiež mám zakázané používať niektoré JEHO veci...vraj si neviem vážiť veci podla neho.....Odišiel na služobnu cestu,. Celych 12 rokov som mu bola verna....Nikam som nechodila, nikdy som s nikym neflirtovala, a aj pripadnych "napadnikov" som odhanala....prec bol 4 mesiace...dva mesiace som bola smutna, bolo mi za nim smutno...no potom prisiel on....ma 20 rokov....a ja som stastna ako nikdy predtym....Nikdy predtym som niekoho tak nelubila ako jeho....nikdy som si neverila ako pri nom.Podporuje ma v budovani si kariery, plneni si snov, hovori mi vsetky tie krasne veci ako ma miluje, aka som nadherna, pre neho stvorena a ja nemozem uverit, ze by ma niekto mohol takto milovat ako on....Miestami pochybujem ,ci je to naozaj laska z jeho strany..ci nie je len poblaznený..ale on hovori stale o tom - po dvoch mesiacoch stretavania sa, ze si ma chce vziat..ze chce mat so mnou deti....Niekedy viem,ako sa rozhodnut, niekedy nie. Som velmi zmatena...Na jednej strane KONECNE STASTNA, na druhej NESTASTNA, lebo sa bojim...Mam strach zo svojho rozhodnutia....Poradte mi, prosim...Ostat vo vztahu s clovekom, s ktorým ani neviem, ci ma miluje a zit zivot v istote a skor v smutku, nedoceneni...alebo si zacat oficialne vztah s novym partnerom - no s 20 rocnym?......Mate niekto s tymto skusenost? Prosim...
ĎAKUJEM VŠETKÝM....
