Čaute,
možno sa to niekomu bude zdať blbé, ale píšem sem svoj príbeh preto, lebo sa chcem zmeniť a neviem ako nato.
Mám 39-tku pred dverami a dnes som začal bilancovať svoj život. Prišiel som nato, že okrem maturity som v živote nič nedosiahol a navyše som ešte stále sám.
Som jedináčik, ktorého rodičia veľmi nepúšťali von, lebo oni mi zabezpečili všetko čo som potreboval. Mal som toho vždy viac ako moji rovesníci a vlastne som svojím rodičom vždy diktoval pravidlá ja.
Ešte na ZŠ ma obdivovalo celé naše okolie a hádali mi perfektnú budúcnosť a mysleli si, že to dotiahnem ďaleko. Všetko začalo tým, že ma neprijali ma moju vysnívanú SŠ, začo si inak môžem sám a tak ma rodičia šupli do ešte lukratívnejšej SŠ v našom meste, kde som sa držal len vďaka rodičom, lebo učiť sa mi nechcelo. Úprimne povedané, za 4 roky som len chodil do školy, neučil som sa a bolo mi fajn. Po maturite ma neprijali na VŠ, tak mi rodičia vybavili VŠ a tam som prežíval 4 roky a nakoniec som z nej zdrhol. Potom na mňa napísali rodinné podnikanie a ja si žijem svoj život dodnes bez práce. Vlastne teraz som nato prišiel, že aj slabší odo mňa sa vyšplhali na dobré miesta a ja si len vegetím. Vždy som si povedal, že mám čas, ale teraz mi to začína vadiť. Darmo mám na mene firmu, robiť v nej nerobím, lebo rodičia majú zamestnancov. Mne pomaly ale chýbajú peniaze, lebo mi je už blbé pýtať od rodičov a tak som začal bilancovať.
Priateľku nemám a ani sa nemám kde zoznámiť, lebo väčšinu času presedím doma s rodičmi a trávim ho v záhrade. Nikam nechodím, priateľov nemám a pomaly mi je zle zo seba samého. Moji rodičia sa vo mne vidia, ale ja sa chcem zmeniť. Dnes som práve uvažoval či som chybný, alebo len rozmaznaný a ako to zmením? Mám silné puto s rodičmi a nedokázal by som od nich odísť.
