Strácam

Príspevok v téme: Strácam
Fly7

Dobrý deň. Ani neviem, či to, čo ma trápi, sú problémy, alebo je to len moja myseľ. Ale ako prvé by som chcela napísať, že veľmi ďakujem za život a som rada, že je všetko, tak ako je. Mám kde spať, čo jesť aj možnosť študovať. Ale v poslednom čase sa dejú veci, ktoré akosi zo mňa sajú životnú radosť, motivovanosť.

Nie je to tak dávno, čo som prišla o ocina (pred rokom a pol), s maminou sme to nejak zvládli, stále zvládame. Dokázala som byť znova šťastná, pretože viem, že on by to tak chcel, snažila sa robiť všetko, aby bol na mňa hrdý, raz keď skončím školu. Je to človek, ktorého milujem najviac na svete.

Potom sme s mamkou prišli o babku, znova. Možno trošičku "menej" bolestivá" strata, pretože babka mala naozaj vysoký vek a väčšinu času trávila v posteli. Aj tak nám chýba.

Ale to čo ma úplne dostala sa stalo úplne znenazdajky a na prvý pohľad to možno ani nie je také zlé. Nikdy v živote som nemala frajera. No tento september som stretla chlapca (obaja máme 19), ktorý bol slušný, milý a veľmi sme si rozumeli. No stretli sme sa mimo Slovenska a bývame naozaj ďaleko od seba. V posledný deň, ktorý sme mali možnosť byť spolu, sme boli prvý a posledný krát sami. Všetko bolo tak ako predtým (vždy sme spolu chodili hádzať kamene do rieky a rozprávať sa), akurát, že sme tam boli len my dvaja. Zrazu ma chytil za ruku, prvý krát v živote ma držať chlapec za ruku, kúpil mi náramok na znak toho, že nechce zabudnúť. Mali sme naozaj posledných pár minút, kedy mi dal pusu, prvý krát v živote, povedal mi, že počká, kedy sa budeme môcť stretnúť znovu. Vedela som, že to bude ťažké, nakoľko on má dosť vážne rodinné problémy a sme od seba veľmi ďaleko, pretože my s rodinou nežijeme na Slovensku. Keď som s rodinou odišla, začali sme si písať, po pár týždňoch som si všimla, že ma začína ignorovať, hádali sme sa. Je to asi týždeň, čo si vôbec nepíšeme. Nikdy mi nevysvetlil prečo, či si našiel dievča, alebo ho to len jednoducho prestalo baviť. Pritom on bol ten, kto tvrdil, že všetko sa dá, keď človek chce. Verila som mu, no neboli to ani dva mesiace a už je to všetko preč. Síce sme spolu nechodili, ale on bol prvý chlapec, ktorého som mala naozaj rada. Musím však priznať, že prvú pusu som chcela od človeka, ktorému bude na mne naozaj záležať.

Boli mi to všetko strašne ľúto, ešte keď sme boli prakticky v kontakte no vedela som, že čoskoro to celé skončí len som nemala silu to urýchliť. Občas sa stalo, že som v noci plakávala, strácala som ďalšieho človeka, na ktorom mi naozaj záležalo.

Minulý týždeň mi napísal "starý" kamarát, ktorým som už dlhšie nebola v kontakte, písali sme si celý víkend, povedala som mu, čo sa stalo. Mala som pocit, že to chápe a záleží mu na mne. Naozaj nehľadám frajera ani nič také v ňom nevidím. Ja som chcela iba človeka, ktorý by ma vypočul a pochopil. To isté samozrejme by dostal odo mňa. No dnes mi vôbec nenapísal, síce vravel, že tak urobí, pretože máme "nedoriešené" témy. Keď som sa spýtala prečo tak neurobil, iba mi odpísal, že chcel ale nakoniec nenapísal (a spýtal sa čo robím). Ja som mu na to odpísala iba, že tomu rozumiem. Určite by som chápala, keby ho rozhovory so mnou omrzeli, ale trošku ma to zamrzelo a znova ma to dostalo do toho stavu úplnej bezmocnosti. Chcela som človeka, s ktorým budem môcť byť v kontakte a povedať mu, čo ma trápi a to isté bude vidieť aj on vo mne. Ale teraz mám pocit, akoby som nebola schopná udržať s niekym kontakt. Myslíte, že je so mnou niečo zle? Ja viem, je to iba jeden deň, ale po tej skúsenosti predošlej ma to akosi zabolelo a mám pocit, že už nikdy nenájdem človeka, ktorému bude mne záležať, pretože o otca som už prišla.