Ahojte ľudia
Zomrel mi dedko a ja som zabudla plakať. Veľmi som ho milovala. Už od malička sa ku mne správal ako otec. Veľmi som sa na neho naviazala. A keď zomrel od tej doby akoby mojim telom prešiel šok či čo, nejde to uvoľniť. Ja nechcem dusiť v sebe emócie ale nemôžem plakať.
Nešla som ani na pohreb. Keď pred troma rokmi som išla na pohreb babke tak som tam odpadla a mala som aj problémy so psychikou a skončila za následok toho v nemocnici. Vidieť svojim milovaných na poslednej ceste ako ležia v truhle a len sa na nich pozerať. Ja na to nemám silu. A potom vidieť ako truhlu dávajú do zeme a hraje smutná hudba a spieva sa veľmi smutná pesnička. Ma chytil záchvať plaču až taký, že som nevedela keby mám prestať. Teraz mám opak.
Stále mám poslednú spomienku, kedy som dedka naposledy videla a kŕčovito som ho objímala. Stále mi hovoril, že dlho nebude žiť. Ale ja som tomu neverila a nechcela som to počuť.
Nemal nemajú smrteľnú chorobu. Mal len cukrovku 2 typu a mal to od narodenia a dožil sa 91 rokov. Ale pred dvomi rokmi mu nebolo nič.
Viete veľmi to boli. Neviem čo mám robiť. Vždy ma to tam ťahalo ale nešla som.
Vy ste sa ako dokázali vysporiadať so smrťou svojich milovaných?? Ako ste sa vyplakali a bolo vám lepšie?
