Ahoj. Vlastne ani neviem čo konkrétne napísať. Môj problém je, že klamem. Nie v v nejakých dôležitých veciach, ale tak, všeobecne.
Už pár mesiacov to so mnou ide dolu vodou...rozpadám sa na malé kúsky a neviem sa dať dokopy. Celý svet sa mi rozpadá pred očami a ja iba hlúpo pozerám.
Chodím aj k psychológovi ale aj jemu klamem. Vždy keď sa ma spýta ako sa mám, odpoviem, že dobre. Robím to stále, no skutočnosť je úplne iná. Aký to má potom zmysel ? Aj keď som maximálne smutná a nešťastná tak vždy keď niekoho známeho stretnem usmievam sa a tvárim sa že všetko je úplne skvelé a super a som šťastná. Dokážem sa smiať aj všetko ale akonáhle som sama tak sa zmietam vo svojej rozporuplnosti. Mám nejakú divnú potrebu dávať ostatným najavo, že je mi dobre a mám sa fajn aj keď to tak nie je. Sú dni kedy by som sa na toto všetko najradšej vykašlala.. Neexistuje pre mňa nikto s kým by som o tom mohla hovoriť. Som strašne uzavretá. Psycholog je síce fajn, ale aj jemu sa bojím otvoriť a to k nemu chodím už nejaký ten piatok.
Neviem sa vyhrabať sama zo seba, dať sa dokopy...
Celý život som po niečom túžila a ked už som to mala na dosah tak som to nezvládla. A tak sa teraz len bezprízorne pozerám ako sa mi rozpadá všetko čo som tak dlho budovala. Toľko vecí ktoré som obetovala, ktorých som sa vzdala. Všetko čím som si prešla..a nakoniec aj tak k ničomu. Neľutujem sa ale chcem sa nejako pozbierať...neviem však ako. Nie som schopná normálne sa s niekým porozprávať a povedať pravdu. Že už je namňa toho príliš veľa a už nevládzem.
Stále každého klamem, ako je mi dobre. Tvárim sa, že som nadvecou no v skutočnosti som nadne..
Bojím sa byť sama sebou, byť úprimná. Nechcem ľudí otravovať svojimi problémami. Príde mi to totiž strašne hlúpe keď viem, že tam vonku sú ľudia ktorí skutočne trpia a ja sa nechcem hrať na chúdatko. Vždy som bola tá osoba za ktorou ľudia chodili keď potrebovali pomôcť. Respektíve častokrát ani nemuseli,aj sama som si to všimla. Prečo teda niekto neprehliadne aj moju lož ?...
Ospravedlňujem sa za výlev ale už neviem čo so sebou..prepáčte
Klamárka
Klamm
mam56
Ja by som si s tebou rozumel, stále by si mi len klamala a klamala, tak by som vedel, že vždy je opak pravdou:-)
Či tak by to nefungovalo? Sem tam by si povedala aj pravdu?
Múdry človek povie len to, čo chce, hlupák povie všetko. Tak asi podľa toho sa zariaď.
Klamstvo neklamstvo, to sú také filozofické pojmy, ktoré je ťažko pochopiť.
Ak je myslenie zredukované len do slov, tak je obmedzené a to nie je prirodzené.
Rozmýšľať možno aj bez slov.
Ono je aj iné príslovie, ktoré ja v praxi radšej neaplikujem, že keď neoklameš, tak nemáš.
