Mam psychicku poruchu, vyhybavu poruchu osobnosti a cely moj zivot bol fraska. Vdaka tejto chorobe ma vyhodia z kazdeho zamestnania, co znemoznuje moju existenciu a normalny zivot. Kedze ma nikde nechcu dlhodobejsie zamestnat, nevidim svoju buducnost ruzovo, mam dlhy, neviem, ako ich splatim. Okrem mojej psychickej diagnozy som neschopna a asi aj hlupa, v praci robim neumyselne chyby, vdaka ktorym a vdaka mojej diagnoze, ked sa neviem normalne rozpravat s kolegami, udrziavat priatelstva som ludom nesympaticka a odvsadial ma vyhodia. Skusala som uz vela zamestnani, aj podradne, robila som 4x chyznu v zahranici, 2x ma vyhodili pre pomalost alebo preto, ze som pradlo omylom dala do pracky namiesto do susicky (doma susicku nemame a som si tie dve spotrebice pomylila). Z tretej ma vystvali, lebo som vraj bola pomala, ale ked som sa snazila pracovat rychlejsie, zase ma kritizovali, ze robim povrchne. Som proste neschopna a hlupa a hoci sa v kazdej praci vzdy hrozne snazim a robim aj za dvoch, aj tak ma vzdy vyhodia. Detstvo som mala strasne, urcite aj to ma ovplyvnilo, nechcem to tu rozpisovat podrobne, lebo by to bolo na dlho. Obaja rodicia ma nenavideli a bili.
Dnes som uz starsia, mam 36 rokov a moj doterajsi zivot bol len trapenie. Po neuspechoch som sa vratila k mame, ktora ma len kritizuje, krici na mna a nadava mi, co robila cele moje detstvo. Vyhraza sa mi, ze ma vyhodi z domu, uz to urobila 2x, raz ked som mala 14, chcela som prenocovat v lese, ale vyhliadol si ma starsi muz, co sa ma pokusil znasilnit. Druhy raz ma vyhodila v asi 23 rokoch. Niekolko rokov som zila inde, hlavne som to skusala v zahranici, ale neschopnych psychopatov ako som ja nikde nechcu. Mam silne depresie, hoci uz roky navstevujem psychiatra, aj som ich dva krat zmenila, teda teraz mam tretieho, ale ani u jedneho som nevidela snahu mi pomoct. Lieky, co mi predpisovali mi vacsinou nepomohli, skor naopak, z niektorych som bola ako nafetovana. Len jeden liek mi pomohol, ale ucinkoval len docasne, za cas prestal posobit. Som uplne na dne a uz celkom vazne rozmyslam nad tym, ze spacham samovrazdu. Moj zivot je len utrpenie, bol uz od detstva a o nic lepsi nie je ani teraz. Radsej nebyt ako takto zit.
Mam dlhy, ale kedze ma z kazdej prace vyhodia, nemam ich ako splacat. Uz stracam aj nadej, ze raz bude lepsie a ze raz sa na mna stastie usmeje. Chcela by som zit strasne ako normalni ludia, mat pracu, ale kvoli mojej psychiatrickej diagnoze a neschopnosti to nie je mozne. Jedine vychodisko vidim v mojej smrti.
A nemusim mat ziadne vycitky, ze by som tym niekomu ublizila, ani sa necitim ako sebec. Moji rodicia ma len nenavideli, bili, matka ma ako decko vyhodila z domu a bolo jej jedno, ci skapem na ulici. Kazdemu z rodiny a znamych sa len stazovala, ze jej nicim zivot. Pritom ja som nikdy nebola zla, skor som mala vzdy potrebu pomahat inym ludom, nikdy som nikomu neubilizila, aspon nie umyselne. Mam rada ludi, ale oni nemaju radi mna.
Takisto nemam muza ani deti, na ktore by som musela brat ohlady, ci by sa ich moja smrt nejako nedotkla, ci by im neublizila.
Chcem sa zabit, lebo ine vychodisko nevidim. Som strasne nestastna, mam depresie a to svetlo na konci tunela, ktore som este v predchadzajucich rokoch videla, teda ze som este mala nadej, ze to raz moze byt lepsie uz zhaslo.
Na zivote uz nelipnem, smrt mi pride ako fajn riesenie. A sebec nie som, nikdy nikomu nezalezalo na mne, nikto na mna nebral ohlady, tak preco by som ja mala brat ohlady na niekoho ineho. Mojej mame sa mozno aj ulavi, ze konecne sa tej nepodarenej dcery zbavila, vzdy ma len nenavidela a kritizovala. Nikdy ma nechvalila, vzdy na mne videla aspon 100 chyb. Podla nej na mne nikdy nebolo vobec ale vobec nic poziticne a dobre.
Chcem ale este pred tym skusit nechat sa hospitalizovat v Pezinku, pocula som, ze je to tam celkom fajn. Ja som bola hosptalizovana na inej psychiatrii po pokuse o samovrazdu, ked som mala 17, ale bolo to tam jak v koncentraku, sestry na nas strasne ziapali, boli sme pre ne len podludia. Lekari mnou pohrdali, lebo podla nich kazdy, kto sa chce zabit je sebec. Nikdy neprejavili ochotu mi skutocne pomoct, pchali do mna lieky, ktore mi nepomahali, inak sa o mna nezaujimali. Ale ja sa nadejam, ze v tom Pezinku by to snad mohlo byt lepsie.
Preto to chcem skusit, ako poslednu moznost. Chcem sa spytat, ako sa tam dostanem, mam povedat svojmu psychiatrovi, nech ma tam odporuci, co ak ma odmietne? Alebo ist priamo do toho Pezinka a to skusit? Mate niekto skusenosti s Pezinkom, ake to tam je, je to lepsie ako psychiatria, kde som uz bola, su tam mili lekari a sestricky, snazia sa aj robit nieco pre pacientov, snazia sa im pomoct, vyliecit ich? Dakujem.
Ako sa dostat do Pezinka
Dakujem vsetkym za mile slova, v zivote sa stretavam vacsinou s odmietanim mojej osoby, nemaju ma radi, rada citam mile slova od vas a povzbudenia. Ako dieta som nebola nikdy chvalena, len kritizovana, tak velmi som chcela, aby ma mama aspon raz za nieco pochvalila, strasne som po tom tuzila, ale pre nu som bola len nepodarene decko co jej nici zivot. Raz, este ked som bola mensie dieta ma vzala k detskej psychologicke. U nej potom spustila vsetky moje negativa - je lenina, neupratuje si izbu, jedlo a pitie si brava so sebou do izby, miesto toho, aby jedla s nami pri stole, nikam nechce chodit, nechce sa ucit, nehra sa s inymi detmi, furt len sedi doma, nechce chodit von... atd., bolo toho viac, vsetky moje negativa co na mne nasla si uz nepamatam. Mama jej to hovorila samozrejme nie predo mnou, vlastne o tom rozhovore mi povedala sama mama ked som uz bola dospela. Psychologicka ju vtedy zaskocila otazkou, ci je na mne aj nieco dobre, pozitivne? Mama zostala v soku z tej otazky, nevedela jej vobec odpovedat. Ona na mne absolutne nic pozitivne nikdy nevidela. Pre nu som bola zla, ta najhorsia, parchant, co jej nici zivot, ktory ziadne dobre vlastnosti nema. Napr. ako dieta som rada kreslila a raz som si zaumienila, ze budem maliarkou. Mama mi vtedy povedala, ze na to nemam. Hrozne ma to zamrzelo, ale verila som jej. Po mnohych rokoch, v dospelosti som nasla jeden svoj vykres, co som ako dieta kreslila, bol zapadnuty za suflikmi, nasla som ho, ked som robila poriadok. Vsetky ostatne moje kresby sa nezachovali. A vtedy som na to zostala doslova cumiet, lebo ten obrazok mi prisiel velmi pekne nakresleny. Nie nejaka detska carbanica, bolo to podla mna pekne. Sadla som si k stolu a pokusila sa ten obrazok nakreslit znova, ale uz sa mi vobec taky pekny nepodaril. Roky som vobec nekreslila a vysla som z toho. A dalsia vec, ktora ma zarazila. V dospelosti sa mama rozhodla strhnut tapety v mojej byvalej detskej izbe a vymalovat. Po strhnuti tapety zostal na stene plagat,bol tam kresleny psik, ktory mal tak neskutocne smutne oci, ze ma to az zarazilo. Moja mama mi povedala, ze ked som bola mala, raz ma zobrali do obchodu a povedali mi, ze si mozem do svojej izby vybrat plagat, ktory sa mi paci. A ja som chcela zrovna tohto psika. Prehovarali ma, nech si vezmem nieco ine, ale ja som trvala na psikovi, tak mi ho nakoniec kupili. Na tu kupu si uz ani nepamatam, pretoze som vtedy bola este strasne malicka. Ale nieco sa mi marilo, ze nejakeho takeho psika som kedysi na stene mala. Vtedy som si neuvedomovala, ake strasne smutne oci ma, zarazilo ma to az teraz, po rokoch, ked som ho zase videla. Ten psik vtedy odrzadloval moj dusevny stav, hoci vtedy, ked som si ho vybrala som o tom tak neuvazovala, vystihoval presne mna samu. Bol tak neskutocne smutny, ako ja vtedy.
Ahoj, je mi velmi luto, cim si prechadzas. Nikto si nezasluzi taky smutny zivot. Skus to s tym Pezinkom. Ja som to tiez chcela velakrat vzdat. Tiez sa mi v zivote nedarilo a ani nedari. Tiez ma ludia nemaju radi a ja som nikdy netusila preco.
Skus sa spytat toho tvojho psychiatra, ci by ta neodporucil, lebo len tak by ta tam asi neprijali.
Mam este otazku: Je to naozaj tak vazne s tvojou poruchou? Lebo nikto sa ani nemoze cudovat, ze si nestastna. Kazdy by bol. Je to normalna zdrava reakcia. Mas pravo citit sa ako citis. Niesi zbytocna ani neschopna,len prilis veris tomu co ti vraveli rodicia. Nieje to pravda. Never ani prilis tej takzvanej diagnoze. Na tejto planete niet cloveka, ktory by neutrzil daku diagnozu. Ale u teba mi to pride ako normalna reakcia. Prave preto to nevzdavaj, niesi nijak cudna. Vyhladaj este pomoc. Ten Pezinok je dobry napad,alebo sa skus spytat aj na ine miesta hospitalizacie. Ddrzim ti velmi palce.
Ahoj, som si ista, ze v Pezinku by ti pomohli. Su tu schopni lekari a viac-menej fajn sestry. Najlepsie oddelenie je asi neuropsychiatria, napokon, prave tu sedim a rozmyslam o zivote...
Psychiater by ti mal dat odporucanie, len tak na blind nechod - lekarka v prijimacej kancelarii je hrozne neprijemna.
Bratislavsky kraj
Ahoj, prosim ta z akeho si okresu? Chcem sa len nieco spytat..
