Dobry den, mame dve deti, 4 a 3-rocnu. problem mam so starsou v oblasti jedla. ked je nejake jedlo na dosah / dohlad, v tej chvili ju prestava zaujimat vsetko ostatne. tento problem pretrvava v podstate odkedy je na "normalnej" strave ("dospelackej"). napriklad ked ideme niekam na navstevu (ktore sa prave preto snazim minimalizovat a nechodime uz takmer nikde), bez ohladu na to, ci jedla dve hodiny alebo 10 min predtym, akonahle zbada nieco na stole, len si berie vsetko rad za radom a pcha to do seba, ked ju aj odozeniem, nech sa ide hrat, tak o dve minuty je naspat a len okolo stola sa obsmieta. ked vynimocne pride navsteva k nam, je to to iste, boli dokonca casy, ze sme obcerstvenie museli vykladat na skrinky / policky kam nedociahla... teraz to uz je lepsie, uz ked sa akoze nahnevam, tak doma zvykne sa ist potom hrat. hanbim sa v tomto za nu hlavne vonku, povedzme na ihrisku, nezalezi na tom, ze desiatovala pred 5 minutami, akonahle nejaka ina mamka zacne vytahovat jedlo pre svoje dieta (a je jedno, ci to je ovocie, zelenina, pecivo...), uz aj stoji nasa pri nich s tym psim pohladom akoby tyzden nejedla. stravu ma pritom vyvazenu, kedze jej chuti absolutne vsetko, kazdy den ma stravu 5x, jedava denno-denne cerstve ovocie, zeleninu, pecivo, jogurt s probiotickymi kulturami, normalny obed (nie sme vegetariani)aj veceru. krvne testy (krvny obraz) neukazali, ze by jej chybali nejake ziviny. po vsetkych ostatnych strankach je uplne v poriadku, no z tohto som naozaj zufala. ked niekam ideme (na ihrisko, na navstevu, do parku...), ideme tam preto, aby sa hrala, zabavila, bola s inymi detmi a nie preto, aby behala od jednej krmiacej mamky k druhej. kazdy den mame kvoli tomu velke nezhody, ja vysvetlujem, uz ju aj hresim, schovala som im riadiky na hranie, aby sa nezaoberala len jedlom, kazdy den kvoli tomu place, ked jej to vycitam, slubuje, ze uz nebude a ja kvoli tomu placem kazdy vecer, lebo som z toho nestastna... tucna nie je, postavu ma primeranu veku, o toto mi nejde. nemyslim si ani, ze by to bolo nedostatocnou pozornostou z mojej strany, kazdy den si najdeme cas na spolocnu hru, citanie kniziek, vychadzku, vela sa rozpravame, casto ju chvalim, hovorim jej, ze ju lubim, ze sa tesim, ze ju mam... niekedy si vyrabame spolu rozne predmety, hrame sa s plastelinou... skratka venujem sa jej naozaj dost... problem je aj v tom, ze manzel to ako problem nevidi, resp. ked mu aj poviem, ze ma to trapi, tak strci hlavu do piesku (povie "hm" a odide do inej miestnosti, resp. si pusti pocitac). tym, ze som este na materskej, jedavam ja s dievcatami vacsinou spolocne, no obcas sa stane, ze nestiham a jem v inom case. ked vidia, ze ja jem, uz vedia, ze som dosledna a nevsimaju si to, hraju sa dalej. no ked pride manzel z prace a vidia ho, ze veceria, okamzite nechaju mna aj vsetky hry a uz aj behaju okolo neho "ochutnat toto, ochutnat tamto..." a on ich krmi ako opice v ZOO. neviem, ci to robia pri nom preto, aby im venoval pozornost (kedze inak s nimi aktivne travi velmi malo casu)... ale preco to robia (hlavne ta starsia, mensiu staci upozornit a prestane) napr. ked su so mnou na ihrisku? venujem sa im, kolkokrat som s nimi v pieskovisku a hrame sa spolu a napriek tomu, hned ako nejaka mamka rozbali cosi pre svojho drobca, uz su tam... nevadilo by mi to, keby sa ponukli, zobrali si napr. kusok jablcka, lenze starsia napr. je schopna si zobrat do kazdej ruky tolko kuskov, kolko sa jej zmesti... rozmyslam, ci ju aj s manzelom poslat ku psychologovi na nejake sedenia... alebo v com je vlastne problem? inak je to velmi mile dievcatko, mala i obdobie vzdoru, to ano, ale to je normalne a ako prislo, tak odislo, snazila som sa jej i vtedy ukazovat, ze ju velmi lubim. bezne je to mile, sikovne, poslusne dievcatko, plne radosti zo zivota, casto si spieva, so sestrickou ma pekny vztah (obcasne tahanice o hracky, samozrejme, su, ale nic vazne)... vsetky vychovne problemy, ktore prichadzaju, zvladneme skor ci neskor vyriesit, no s tymto neviem, co robit...
Prehnany zaujem o jedlo u dietata
byť v tvojom mieste s dieťaťom by som určite skočila aj na neurológiu, čo ak je to nejakou poruchou synapsií v mozgu alebo niečo podobné..., nevyznám sa presne v tom, ale nedalo by mi to
"neviem, ci to robia pri nom preto, aby im venoval pozornost (kedze inak s nimi aktivne travi velmi malo casu)... "
myslím, že si to vystihla úplne presne, takto jedlom si kompenzuje nedostatok pozornosti od otca, jedlo si spája podľa mňa práve s tou pozornosťou od otca
to moze mat priciny v karme, t.j. v minulom zivote.
co je samozrejme dost problematicke zistit aj v pripade, ze to povazujes za mozne.
Ved to, ze sa bojim, ze jej takato zavislost na jedle alebo ako to nazvat, zostane az do dospelosti... a ze i ked je teraz z tych stihlejsich deti, mozno casom, ked uz nebudem za nou behat a aspon trochu ju kontrolovat, zacne z toho nekontrolovaneho apetitu priberat viac, nez bude sama chciet... potom uz bude naozaj len krocik (povedzme vysmech spoluziakov) k tomu, aby skoncila na psychiatrii s diagnozou anorexia alebo bulimia... kolkokrat som manzelovi hovorila, ze sa toho bojim, no nebral ma vazne...
dakujem, ze si sa so mnou podelila o svoju skusenost, vacsinou sa v okoli totizto stretavam s nepochopenim, kazdemu to pride "rozkosne" a ze ved mam byt rada, ze jej chuti, ze co by druhe mamy dali za to, aby im dieta takto jedlo, lebo ze ony to svoje musia cely den nahanat, aby zjedlo aspon nieco...
a ak sa smiem spytat, ked sa pozries spatne na svoje detstvo, mas pocit, ze poznas pricinu, ktora za tym bola? chcela by som zistit, ci robim nieco zle ja...
odporucam ti zajst za detskou pdychiatrickou. porad sa aj s obvodnou lekarkou.
ked som bola mala, bola som taka ista. akurat za cudzimi som nechodila, lebo som sa hanbila. doma som sa prejedala, az som zvracala. dokazala som zjest ceresni na kila ked ma rodicia nesledovali. s vahou som nikdy nemala problemy, bola som tucne babatko, ale ked som rastla, bola som stihla, podla bmi som mala podvahu.
ostalo mi to do dospelosti, vela som pribrala, a mam z toho depresie. neviem prestat jest..
