Nechcem sa tu veľmi rozpisovať, ale chcela by som aby ste mi trochu takto anonymne poradili..
Keď som mala 18, teraz mám 21, ma znásilnili.. nebolo to vôbec pekné lebo ten človek ma naozaj dosť ponižoval.. asi keby sa mi to stalo, keď som bola mladšia, tak by som sa zabila, ale nejak som to zvládla, aj keď odvtedy skoro nikam nechodím, s nikým som odvtedy nebola .. ani neviem poriadne ako som dokončila strednú. Ale o to nejde.. ide o to, že teraz som na výške a potrebujem si obhajovať prezentácie a seminárky pred profesormi a spolužiakmi, lenže odvtedy poriadne ani neviem hovoriť pred ľudmi, naposledy mi prišlo zle a skoro som odpadla, ale ja to nechcem kvôli tomu vzdať, keď som sama, tak som v poriadku, ale keď som medzi ľudmi, tak ma to akoby vždy dobehne. Tak ma napadlo, že by som im to povedala alebo aspoň niekomu z nich a spýtať sa ich, či by mi túto moju sociálnu fóbiu nepomohli prekonať, lebo keďže je to externá škola je nás len 7 a máme celkom dobré vzťahy spolu ..aj keď sa bojím, že by ma nejako odsúdili za to ..alebo ja neviem, doteraz som to povedala len jednej kamarátke s ktorou sa aj tak už nestretávam .. pretože od septembra by som rada išla aj na dennú výšku, kde budem musieť vystupovať pred ľudmi častejšie a pred väčším počtom ľudí .. Myslíte, že je to dobrý nápad?? Povedať im to?? Naozaj nechcem aby som kvôli tomu nezvládla školu .. už aj tak mám pocit, že som stratila 3 roky.. niekedy by som bola najradšej aby každý o mne všetko vedel a nemusela by som niekomu niečo vysvetľovať a hovoriť alebo tajiť, báť sa ..
Tiež ak by si to tu prečítal nejaký chlap.. by ma zaujímalo ako by ste zareágovali keby vám žena s ktorou začnete chodiť povedala, že bola znásilnená a odvtedy s nikým nebola.. lebo ja sa bojím, že ak by som si už niekoho našla by som sa mu potom zhnusila a opustil by ma .. ?
Zdôveriť sa?
Je mi ľúto čo sa ti stalo a aké následky to spôsobilo. Keď si už tak ďaleko(3roky) tak sa nevzdávaj a nedovoľ,aby to ďalej ničilo tvoj život.
Keby som bol tvoj priateľ ja a povedala by si mi to, tak by som spravil všetko preto aby si nato myslela čo najmenej.Ten pravý chlap ťa zahrnie bozkami, objatiami a krásnymi slovami. Vážil by som si aj, že si mi to povedala a že mi veríš. Skutočný chlap ťa pre tú informáciu neopustí. Drž sa
skús si zavolať na nejakú linku pomoci:
Linka nádeje – psychoterapeutická prvá pomoc - Košice 055 / 6441 155 (nonstop)
Komplexné služby obetiam násilia páchaného na ženách 055/625 6237 - od 9.00-17.00 hod., 0905 204 414 (nonstop) - Košice
Komplexné služby obetiam násilia páchaného na ženách 057/ 775 77 73, 057/ 775 44 17 - Humenné
Ahojte, prepacte mi, ze odpisujem po pol roku.. dakujem za kazdy komentar a vtedy mi to celkom pomohlo, ale v podstate sa nic nezmenilo.. aj ked sa pred vsetkymi tvarim, ze som v pohode.. na tej skole je to dost tazke.. a trochu sa bojim ci to zvladnem.. Ja nechcem ist ku psychologovi .. radsej by som to povedala niekomu normalne ako takto.. nevedela by som sa s nim rozpravat.. Rodicia to tiez nevedia ani nikto z rodiny.. a beriem len Guajacuran aby som bola aspon trochu v poriadku a nie stale taka sklesla.. :(Ja ale.. ja sa asi neviem cez to preniest.. ako si niekoho najst?
LMarika to je aka antikampan :D
Ziadny mu terapeut, ziadne lieky, ziadny priatelia, co by o tom mali vediet...
Ciste blaboly. Ved nemozes vediet co je pre NU najlepsie. To zisti len ona sama. Nahodou muz psycholog jej moze pomoct naucit sa komunikacii aj s muzmi a nebat sa toho. A ja som nepribrala a nemala som tie hrozive ucinky liekov ake tu popisujes. Najprv psycholog, potom sa uvidi.
Spoluziakom a kamaratom to nehovor, nevytrubuj do sveta. Ide o to, ze vsetko, co povies, moze byt pouzite proti tebe, ani nevies, ako. Ludia by ta mohli kvoli tomu povazovat za psychicky slabu, labilnu, hlupu, neschopnu, pripadne aj retardovanu, alebo ja neviem este, aku, ale jednoducho povedane, aj keby ta niektori kvoli tomu polutovali, potlapkali ta po pleci a vyhrklo by z nich nieco ako chuda moje, je mi to luto, bla, bla bla... povazovali by ta za akusi obet cohosi, povazovali by ta jednoducho za cloveka, ktoreho nemozu, alebo nechcu brat vazne, zacali by sa proste k tebe inak spravat, mozno ta aj viac lutovat, a tym padom by si sa aj ty sama zacala viac lutovat, co by vlastne v konecnom dosledku tvojej psychike vobec nepomohlo, ale skor ublizilo. Tie ich lutostive pohlady by ti zakazdym pripomenuli tvoj zly zazitok, ku ktoremu by si sa uz ani v myslienkach nemala vracat, lebo je to to najhorsie, co sa ti v zivote stalo. Ak to povies siedmim ludom a kazdy z nich to povie desiatim, uz vie o tom 70 ludi, ano? Naozaj chces, aby o tom vedel cely svet? Asi radsej nie, ze? A chces, aby ta ludia brali normalne ako normalnu zenu, ktoru si je preco vazit a ktoru treba brat vazne? Asi ano, ze? Tak preto im to radsej nehovor. Najdi si psychologicku (samozrejme zenu) a tej to povedz. K chlapovi - psychologovi so zenskymi problemami radsej nechod. Zdover sa psychologicke a absolvuj viacero navstev, ale len za ucelom rozhovorov. Uz len pocit, ze si sa mala komu zo svojho problemu vykecat bez podozrenia, ze sa o tom dozvie cely svet, ti pomoze a psychologicka, pokial ma svoju pracu naozaj rada a ma IQ o nejaky ten bodik vyssie ako priemer a aspon stipku empatie v sebe, ale aj tuzbu a ochotu pomahat ludom, ti bude oporou a pomoze ti tento problem uplne prekonat, ved sa v skole naucila, ako sa to robi, nie? V ZIADNOM PRIPADE NECHOD PO PSYCHIATROCH A NEPYTAJ SI LIEKY!!! Psychiatricke lieky posobia na cloveka ako jed, zabijaju mu mozgove bunky, poskodzuju pamat a na ziaden problem tykajuci sa ubolenej duse zo zlych zazitkov a problemov taketo lieky nepomozu, lieky by ti pomohli iba zaspat, pokial by si nevedela v noci spavat, ale rozhovor s clovekom, ktory ta chape a chce ti pomoct tuto traumu zvladnut, nenahradia. Akonahle take svinstvo zacnes brat, zacnes priberat rychlostou blesku, do dvoch mesiacov budes mat o 20 kg viac ako teraz, razom sa zmenis na nepoznanie a stane sa z teba tucna, apaticka gula s nezaujmom o cokolvek, s nezaujmom o zivot, nonstop leziaca v posteli a neschopna vykonat si zakladne hygienicke navyky, zo sikovnych ruk sa razom stanu trasuce sa ruky, z ktorych ti bude vsetko padat a hlava sa ti bude tocit a pocity na odpadnutie ta budu sprevadzat po celu dobu brania tychto liekov, odpadavat budes mozno tiez. Svalstvo tvare budes mat take ochabnute, ze nebudes schopna ani usta zatvorit a zatvorene si ich udrzat, usta budes mat pootvorene a jazyk vyplazeny a kto ta uvidi, len si pomysli, ze tato chuderka urcite musi byt sibnuta a retardovana. Ide o to, ze keby take lieky zacal brat aj psychicky celkom ale naozaj celkom zdravy clovek napriklad v ramci testovania liekov, tak toto s nim urobia. S kazdym jednym. Toto ty, pekna a mudra VS-vzdelana osoba NIKDY NESMIES DOPUSTIT!!! Rozhovor s psychologickou ano, PSYCHIATRICKE LIEKY NIE!!!
Delete, ihneď utekať nemusí, ale po 3 rokoch od incidentu, keď vidí že sama to nevie spracovať, už kľudne môže.
Echelonie, keby mi toto povedala moja priatelka tak by som si asi vypatral dotycneho a mozno by som ho aj zabil od zurivosti. :)
No urcite by som nereagoval negativne na priatelku, prave naopak, snazil by som sa jej vynahradit jej zly psychicky stav.
V takejto situacii by sa na svoju holku nahneval len absolutny hlupak ktory by nestal za tvoje priatelstvo (lasku).
a ako konkrétne by ti spolužiaci pomohli prekonať sociálnu fóbiu? Oni to asi ťažko vedia, ako ti pomôcť, preto si myslím, že je to zlý nápad, zdôveriť sa im. Takéto veci máš riešiť s psychologičkou, lebo málokto vie, ako ti pomôcť.
Ani ty nevieš o druhých ľuďoch VŠETKO. Nevysvetľujú ti prečo majú zlú náladu, prečo majú ťažký život, prečo sa správajú ako debili alebo úplne úžasne, preto ani ty nepotrebuješ, aby druhí vedeli o tom, čo ťa trápi. To neni zatajovanie, to sú veci, ktoré ani nikoho druhého nemajú prečo zaujímať. Si predstav, že máš menzes, bolí ťa brucho a budeš to vešať všetkým ľuďom, profesorom, predavačkám na nos. To je načo dobré? Ty sa s tým potrebuješ vyrovnať, aby ti to neničilo život a fungovala si normálne. Dokonca to nemusíš hovoriť ani frajerovi. Je to minulosť. Navyše dosť hnusná minulosť, ak si ju budeš neustále pripomínať a ťahať do prítomnosti, pokazí ti život. Ale prv než ten hnusný zážitok pochováš a nebudeš sa k nemu vracať, potrebuješ sa s tým vyrovnať, spracovať to, odpustiť si a viac to už nepitvať a nevracať sa k tomu. Aby sa rana v tebe zacelila, potrebuješ ju vyčistiť (bolí to) a nechať ju v pokoji zahojiť. A to vie len psychológ, či psychoterapeut, ako na to.
Ahoj Echelonie
Ja som zažila niečo podobné. Viem si predstaviť ako sa ty cítiš. Ja som o tom ani rodičom ani v škole nikomu nič nepovedala. Vedela o tom iba jedna kamošku s ktorou sa už dlhé roky nestíkam a môj snúbenec.
Nehovor to nikomu v škole nikdy nevieš kto ako bude reagovať každý z nás je iný. A odsúdiť by ťa tiež nemali začo. Však ty za to nemôžeš že sa ti to stalo.
Čo mne osobne pomohlo boli návštevy u psychologicky ale až roky neskôr. Teraz je to už ok. Radim ti nájsť si psychologicku a s ňou to rozoberať. Čím skorej s tým začneš tým lepšie
