Paranoidná porucha osobnosti

Pekný deń.Oba príbehy maju so mnu ćosi spolocńe.Zijem so źenou ktora trpi touto závaźnou poruchou.Je to uź 10 rokou.Je mi jej luto ale musim to ukoncit.Znicíla uz´vsetko pekne medzi nami.Neprajem to nikomu zaźit.Mohol by som napisat knihu...Mam tolko zaźitkou ako asi maĺo kto.Casto ma napadla myślienka konzultovat to s psychiatrom,niekomu sa zdoverit..nosim to v sebe.

Ja som v tomto článku tiež spoznala jednu osobu, s ktorou som krátko randila. Ešte na prvých pár rande sa správal vcelku fajn, ale dlho nedokázal skrývať svoju pravú tvár. Nadával na všetkých, všetci mu vraj ubližovali a boli blbí a neschopní, vrátane jeho matky, sestry, bývalej a dcéry. To ma šokovalo najviac, jak hnusne sa vyjadroval o svojej dcére. Rozprával o nej, že je tlstá a lenivá, pritom keď mi potom ukázal fotku, bola štíhla. Často spomínal, že keď mal narodeniny, tak mu poslala smsku s blahoželaním až večer a nie ráno ako očakával a nadával na ňu a kritizoval ju a to aj dlhé mesiace po tom, ako tie narodeniny mal. Nepracoval, bol na invalidnom dôchodku, nadával na svojich bývalých kolegov, že ho nemali radi a že ešte ako učeň raz zle vypočítal nejaké financie a privlastnil si peniaze, ktoré mu nepatrili, on tvrdil, že nie úmyselne že len zle počítal a pomýlil sa, ale aj potom keď skončil učilište a začal robiť že dlhé roky potom ho všetci šikanovali a nemali radi za to, že vtedy sa vraj pomýlil o 6 eur. Nakoniec skončil na invalidnom kvôli psychike, on hovoril, že si vymyslel depresie ktoré v skutočnosti nemá ale je možné, že je to tak komlikovaná a paranoidná osoba, že proste nedokázal pracovať so žiadnymi ľuďmi a aj psychiatri uznali, že je dosť na hlavu. Stále všetkých kritizoval a začal kritizovať aj mňa za veci, ktoré sám robil. Hrozne sa na mňa nalepil, hoci ja som už za krátko videla, že toto je chorý človek a že s ním celkom určite nechcem nič mať, nechcel sa nechať odbiť, čakával ma pred prácou a keď som sa s ním chcela prestať stretávať, vyhrážal sa, že pôjde za mojim šéfom a povie mu, že som k..a ktorá len zneužíva chlapov. Stretávala som sa s nám všehovšudy 2 týždne a potom som sa ho ešte nejaký čas nevedela zbaviť. Tak ma to zdeptalo, že potom som rok nebola schopná priblížiť sa nejakému chlapovi, bála som sa, že by som natrafila zase na takého psychopata.

Niekoho mne kedysi velmi blizkeho som v tomto clanku spoznala. Co sa tu ale nespomina je, ze kym sme neboli partneri a teda poznali sme sa menej - len ako kamarati, znami, sa takto nikdy nespraval. Nerozumela som tomu - nezmyselne podozrievania pre nic, radsej som sa vsetkym vyhybala, aj priatelom nech ho zbytocne nedrazdim nicim, ale bolo ti zbytocne. Nezvladla som to a odisla. Zmenila bydlisko a zanevrela na chlapov. Bol pre mna Pan dokonaly predtym ako som ho naozaj spoznala. Spolocnym znamym som nikdy nepovedala, co sa medzi nami dialo, pretoze sa mi to zdalo nefer voci nemu - ohovaranie. Preslo uz vela casu, ale este stale sa obcas zamyslim ci to nie je moja chyba, ci mi nahodou nechyba tolerancia a zmysel pre spolocny zivot s niekym. Zrejme som sa s tym doteraz nevyrovnala. Bola by som rada, keby ste niekto napisali, ak vam tiez ten clanok niekoho pripomenul a ako ste to zvladali vy.