Dobry den, chcem sa s Vami poradit ohladom mojho problemu. Mala som narocnejsie obdobie, rozchod s priatelom, do toho bolesti krizov a riešila som s priatelkou jej problemy, ktorymi boli panicka porucha , resp. strach ze odpadne ked bude sama a ze zomrie. Nasledne som začala studovat všetko dostupne na inernete o tejto psychickej poruche a dostavala som sa k dalsim a dalsim co vo mne vyvolala neskutocnu uzkost , s ktorou somn nevedela fungovat , ani som nejedla pretože som sa začala bat ze trpim depresiou. Vsade same clanky ako sa z toho neda dostat a k tomu tie priserne prispevky ludi o tom ake to je priserne a ja som to zrazu citila nasla som sa v priznakoch... prislo mi ze som bola vzdy melancholicka, ale vzdy som mala strasnu chut zit,ktora ale prechadzala ako som citala tie clanky. potom som zacala mat pocit ze som dako pssychicky chora , ze sa zblaznim , ze dakomu ublizim, ale aj to len potom ako som si precitala take prispevky. uprimne teraz sa normlane usmievam akych nerealnych veci som sa bala. Ked som bola uplne zufala a myslela si ze dakomu ublizim alebo mi prepne mi velmi pomohli clanky ludi a ja som pochopila ze je to nerealne a uz aj ked pride ta myslienka zasmejem sa nad nou. jedine co mi ostalo je akysi zly pocit z toho co som zazila , a to ma taha zase do mysleinok co ked som z toho upadla do depresie? a zase len tie myslienky a zase mam pred ocami tie prispevky ludi ktory spachali samovzrazdu atd. viem ze to je len uzkost a strach ale nevm ako sa toho zbavit. uzkosti z toho ze dakomu ublizim som sa zbavila lebo som proste pochopila ze to je nerealne ale to aby som bola v depresii predsa realne je. vkuse sa skumam ci sa tesim zo zivota a vkuse dookola vkuse tie riesim a tym padom mam vkuse ten nanic pocit a zle mysleinky. ale fungujem normalne , chodim aj von vsetko. U psychiatra som bola moc mi nerozumel , povedal ze mam problem s uzkostou ale to som vedela nestanovil mi ziadnu dagnozu , lieky som nehccela takze sme nic nevyriesili. zacala som chodit na psychoterapiu , kde mi p. psychiatricka vravi ze mam len vystupnovanu uzkost v sebe a ze je dolezite sa venovaat skor mojim problemom ktore boli predtymto vsetkym a to ze som sa vzdy bala ostat sama , nie ze sa mi daco stane ale ako to zvladnem ,mam 21 rokov a rodicia si stavaju dom a mne ostane byt a budem zit sama. takze moj problem je hlavne nesustale mysleniky o depresii a o tom ze sa sledujem svoje pocity a nasledne tym trpim a mam pocit ze to neskonci, stupnuje to vo mne uzkost , ale neviem mysliet na nic ine neviem sa inym tesit , mam pocit ze ten pocit ma ovlada.dakujem za odpoved:) Inak mam stastny zivot a asi by som si ho mala zacat vazit.
Úzkost
:D a este co si zdiagnostikujes ? :D
Dobry den, ked som sa tak sledovala a uvažovala mam pocit ze mam zmiesanu uzkostno depresivno poruchu.. mate niekto skusennost?
Vdaka. Pozri aj keby si sa raz do takeho stavu dostala, tak sa to da zvladnut. Da sa povedat, ze som teraz v najhorsom a drzim sa a to som dost velky strachopud. Existuju ine zavazne ochorenia, ktore sa nedaju liecit. Toto sa liecit da, tak naozaj hlavu hore, snaz sa zabavit niecim inym. A ak mozem poradit, tak na taketo stavy ako ty mas mi pomahalo obycajne magnezium, ukludnuje to cloveka.
ja viem že to moc riešim ,ale pravo o to ide asi sa toho tak bojim ze to neviem prestat riešit a ked aj prestanem vrati sa mi ten zly pocit ako keby uzkost ... asi preto ze sa toho tak bojim a neviem ako sa prestat... a dakujem za prispevok a zaroven zelam vela stastie aby si zdolala problemy cim skor!
Ver mi, Ty ziaden problem ani depresiu nemas. Len riesis jednoduche otazky a problemy vo svojom zivote. Ja sama si prechadzam socialnou fobiou a depresiou a to je uplne nieco ine, nez to co mas ty. V porovnani s inymi ludmi riesis hluposti, takze sa nezamyslaj nad všetkým az tak moc. Bude sa ti zit ovela krajsie. Drzim palce.
ja aj mam v plane ze nas byt pojde do prenajmu a pojdem s kamoskami byvat do mesta kde studujem. ale tam slo skor o ten strach zo zmeny.Akejkolvek zmeny a pocity ze co ked budem mat partnera a opusti ma a ostanem sama.. take pochybnosti o sebe ak chapes...
Možno nevidíš iba suvislosti-že sa ti to može stať ked sama budeš žiť.Ja ťa nestraším.Poznám vela takých žien čo su žial nutene žiť same,lebo si s rodinou nerozumeju alebo si nejak snažia sebe aj rodine dokazovať že vedia byt uplne samostatne ,a su pacientkami na psychiatrii a bojuju s tým najhorším.
Nemusíš mi veriť,kludne si to over.
Ja kludne možem ist s nimi do domu , ale chcela som sa osamostnatnit, tam je skor ten strach z toho ako budem vobec dakedy sama , co ked nebudem mat priatela a taky asi strach zo zivota... a myslim ze preto som ostala taka paralyzovana tymi pribehmi ludi s depresiami prislo mi to ze to mozem mat ze som labilna, proste som si neverila. a momentalne mi je fakt dost zle mam strach z toho ze tak skončím, že sa nedokazem tesit, ako keby sa vlastne bojim vlastnych pocitov ktore som mala pri citani o tom vsetkom a ostali mi...dakujem vlemi pekne za povzbudenie:)
Ahoj..ked moj ocino dostal rakovinu, tolko o nej nahlas potreboval hovoriť,že som mala poci,že ju mam aj ja
Niektorý muži čo maju tehotne manželky sa vedia vcitiť do kože druheho natolko,že maju pred porodom manželky skoro kontrankcie-nežartujem!
Prilis si sa vžila do problemov DRUHYCH,ved ty si taka nebola,ani niesi dnes :)
Stastie ej ma prácu,rodinu čo ťa lubi, priatela, a kamaratky-ked to mas tak nemas mat ani rpečo depresiu.Jednine že by ťa niečo z toho strašne trápilo a nenaplnalo..
PS: celkom nechápem prečo mas mat byt a ostať v nom žit sama-ved z tohto by človek naozaj šalel.To ťa nutia?Ved ho možeš dat do prenajmu kým nemas priatela,alebo byvat tam s kamoškou .Lebo žena by sama žiť nemala (iba muž to zvláda ) ,z toho dostane depresie..
Dakujem za radu:)ale mam pocit, že pred tym neutečiem. ako keby som to potrebovala spracovať a prestať sa bát tych negativnych myslienok , lebo oni sa vzdy vratili...
