Ahojte, prosim poradte mi som zufala! :-(
Neviem, ci je moj stav este zvladnutelny, alebo mam ist do nemocnice?
PPP mam uz cca 10 rokov s "prestavkami". Zacalo to anorexiou, vobec som nejedla, potom silne depresie, nakoniec take silne, ze som si siahla na zivot. Pribrat co i len pol kila bolo pre mna horsie, ako smrt. Dostala som sa na liecenie. Isty cas cca 2 roky som bola viac menej ok. Potom sa to vratilo. Anorexia, neskor bulimia, kedy som uz nevladala nejest a naopak som sa prejedala a vracala. Prislo druhe liecenie. Po par mesiacoch ma prepustili a ako tak som sa zo zaciatku drzala. Postupne som ale bola ako na hojdacke, raz hore raz dole. Ale mala som pocit, ze sa to z celkoveho hladiska zlepsuje. No uz o tom zacinam pochybovat.
Teraz je to cca 2 roky od poslednej hosp. Pred asi 2 mesiacmi som sa uz na seba nevedela pozerat, velmi som pribrala. Musela som to hned zhodit. Nejedla som doslova NIC az kym som nezhodila asi 7 kil. Vtedy som sa citila dobre a chcela som postupne zacat jest. Moj plan bol, ze si vahu udrzim a budem normalne jest. To sa mi aj isty cas po schudnuti darilo, ale postupne som sa zase zacala prejedat. Co spustilo strach ze priberiem. A tak som nasledujuci den doobeda nejedla, ze si dam az veceru. Vecer ale samozrejme uz hladna som sa prejedla a vyvracala. To trvalo nejaku dobu, vracanie ma deptalo a povedala som si, ze nesmiem uz vracat! Ze sa musim stopnut, kym sa da. Tak som prestala vracat, ale nevedela som zastavit chut na jedlo. Posledne dni som teda vecer jedla viac, dalsi den ako kompenzaciu nic. A tak dalej kolotoc. Bola som sice stastna, ze dokazem nevracat, ale takto som sa dopracovala k tomu, ze mam momentalne este viac kil ako pre samotnym chudnutim. Predchvilkou som z toho zufalstva na vahe znova vracala po tolkych dnoch, kedy sa mi darilo to neurobit. A pytam sa dokedy este budem hore dole stale dookola..
Nepotrebujem rady ako zastavit tento kolotoc. Ja to vsetko poznam. Viem dovody preco mam PPP. Mam za sebou nespocetne vela sedeni so psychologom aj hosp. Ja potrebujem radu, ci mam ist zase na hosp. znova, alebo ci sa toto este da zvladnut sama?
Mam pracu- zodpovednost za nu, mam byt, za ktory musim platit, neviem, ci mozem len tak odist do nemocnice. Mam priatela a bojim sa, ze to so mnou nevydrzi. Mam vsetko co by clovek mohol chciet, aby bol stastny, ak neratam PPP tak aj zdravie. A mam tolko info o chorobe a o sebe preco sa mi to spusta. A aj tak tomu neviem zabranit. A nechapem, ako to je mozne! Neviem co mam tobit. Nechcem si uz zobrat zivot, pretoze verim tomu, ze je to sebecke a ze nemam ani pravo brat si zivot, ktory mi bol dany ako dar. Ale neviem ani zit. Nemyslim si, ze vyzor a vaha je ludska hodnota, nikoho podla toho nesudim, ale ja sa napriek tomu v mojom tele citim ako uplne nehodnotny clovek. A teraz o to viac, ze som naozaj probrata. Neviem si pomoct. A asi to pochopi len ten, kto ppp ma. :( Som zufala. Mozno sa v tomto pocite niekto najdete. V pocite, ze vsetko mozne som uz urobila pre svoje zdravie, tolko slz, ked som sla na liecenie, ale zaroven odhodlanie, ze to robim pre seba! Tolko sedeni s lekarmi, tolko sedeni s rodinou a rieseni svojich korenov PPP. Tolko hladani lasky v seba samej. Tolko casu, viera, nadej. A po 10 rokoch neviem, naco som to robila, ked som stale chora. ;-(
Kolko milionov krat mam este vstat, aby som uz nespadla? Nevladzem!
Ahoj natta, anorexia bulimia a ine psychicke ochorenia su vsetko choroby beh na dlhu trat ja som psychiatricky liecena nadepresiu 4 roky tak viem o com hovorim.Mala som pol roka vysadene vsetky lieky priznaky sa z nicoho nic objavili znova momentalne som v remisii a tiez si postupne zacinam uvedomovat a zmierovat sa s tym ze moje ochorenie je chronicke a nie tak lahko vyliecitelne. Natta beries nejake lieky.?lebo ak nie mozno by ti to pomohlo lebo ja by som tu bez liekov a psychiatrickej pomoci asi nebola...
mozno by si si mala prestat davat vyliecenie ako ciel, ktory musis dosiahnut, prestat stale so sebou zapasit... skus si predstavit, ze by si mohla byt stastna aj s chorobou. fakt, zivot sa da uzivat aj s tou mrchou, aj ked samozrejme nie tak, ako ludom, ktori take problemy nemaju, ale tak to je s kazdou chorobou. niekto sa vylieci, respektive je v remisii cely zivot, iny stale bojuje s relapsami, alebo ma proste chornicke ochorenie, ktoreho prejavy ho sprevadzaju cely zivot. marne je sa pytat, preco prave ja, skus sa upriamit na pritomnost a hladat sposoby, ako byt spokojna v danom momente aj s chorobou. mne osobne najviac pomaha tento pristup. ani hospitalizacia, ani hladanie pricin, ani nic ine nemali lepsi vplyv na moj dusevny stav a celkovy vykon, ktory som schopna podavat. cim viac so sebou zapasim a cim viac sa snazim byt perfektna (perfektne zdrava, prefektne cokolvek ine), tym viac si hadzem polena pod nohy a tym vacsi vnutorny strach zo zlyhania citim. ked to tak strasne neriesim a beriem dni, ako pridu, tak zrazu lubim zivot aj s poondiatou bulimiou.
ono je tazke najst rovnovahu- kde je ospravedlnovanie si zlyhani a padanie hlbsie a kde je proste povolenie samej sebe mat sa rada. mna najviac vyvadzaju z miery ini ludia, ked mi zacnu tvrdit, ze moj pristup je nespravny, ze toho robim malo atd atd, no ked sa na to pozriem s nadhladom - ja v podstate s tazkym stadiom choroby zijem velmi plodny zivot, dokonca mozno daleko aktivnejsi, ako kopa inych ludi. akurat, ked sa zacnem porovnavat s inymi, alebo sama so sebou "keby som nebola choraô, vtedy ma tak serie, ze neviem vyuzit cely svoj potencial, ze sa zacnem hnevat na cely svet a najviac sama na seba. a popravde, to su obycajne momenty, kedy najviac zakopavam, ked sa najviac hnevam, vtedy citim najmenej lasky a pokoja. voci sebe, voci okoliu, vtedy proste necitim radost zo zivota, skor mam tendenciu vidiet len tie negativa, babrat sa v tom, preco mi veci nejdu a potom uz ostava velmi malo energie a pozornosti na to, aby som robila veci uspokojivo a s radostou...
mozno som Ti moc nepomohla, asi si by si radsej pocula ako na to, ale toto je pre mna zatial najlepsie fungujuca cesta, aj ked casto sa stane, ze ma nieco a niekto rozhodi tak, ze stratim podu pod nohami, ale to k tomu patri.
ale ja odporucam psychoterapiu dlhodobo, len treba najst spravneho terapeuta. mne sa velmi osvedcil "gestalt" pristup, ziadne KBT, ziadne prilis hlbinne psychoterapie, nehladame priciny, neriesime do detailov konkretne kroky a odstranovanie problemu, skor uz len to samotne vedmoie, ze niekde existuje clovek, ktory nema na mna ziadne citove prebytocne vazby, nebude na mna hadzat svoje sracky a tym padom ja nemam voci nemu vybudovane pocity ochranarstva a zodpovednosti, to mi velmi pomaha, lebo s niekym sa mozem rozpravat otvorene, bez obavy, ci uz vedomej, alebo podvedomej, ze ma bude posudzovat a tym modifikovat nas vztah.
ja PPP beriem ako sucast zivota...aj ja sa snazim nevracat ale ne vzdy mi to ide...hlavne ked zjem vela a na vahe je viac ako 0,7-08kg lebo len vtedy viem, ze to spalim nejakou aktivitou ale ked je to viac ako 0,8kg tak musim vracat lebo som pocula ze jedno hlavne jedlo ked zjem tak mam po jedle 0,8kg aj keby to jedlo malo len 100g vobec nechapem preco je to tak!!! a ranajky ked si dam 1 krajec chleba vtedy viem ze nepriberiem ale ked si dam dvas krajce alebo tri platky vianocky vtedy uz viem ze bude viac...to nekonecne vazenie je hrozne...vcera som sa odvazial len raz ani som nevracala a dnes som sa vazila dvakrat ale nevracala chvalabohu...ak chces mozme spolu bojovat...kolko mas vysku a vahu? ja mam 160 cm a 59kg teda o 17kg viac ako som mala bezne
