Pred par dnami mi zomrel kamarat. Vzdy som s nim sucitila, od malicka bol totiz sikanovany. Deti sa mu smiali, ze smrdi, ze nema v skole desiatu, ale nikoho ani len nenapadlo, ako ten chlapec zil. Bez mamy, len s otcom vecne naliatym v alkohole a babickou, ktora nemala pracku a nemala mu ako prat oblecenie. Byvali kdesi na lazoch, vela km od nasho mesta. Denne bol zapleteny v bitke, denne ho niekto osocoval, denne sa proti nemu spriahla cela trieda a hadzali na neho aj to, co neurobil. Aj napriek tomu z neho vyrastol sikovny chalan, nasiel si priatelku, chcel sa ozenit. V jeden den prisiel z prace a...nasli ho mrtveho, utopeneho v rieke. Vraj sa opil, spadol do vody a utopil. Barman, co mu v ten vecer nalial odprisahal, ze u neho vypil max 2 pohare a teda nemohol byt natolko opity, aby sa domov z baru vybral uplne opacnym smerom ako byval a spadol do rieky. Mal vraj velmi dokalicenu tvar, ale vraj to bolo sposobene padom do vody. Takto znie oficialna verzia. Ja sa vsak nemozem zbavit pocitu, ci mu niekto na druhy svet nepomohol. A najma, strasne strasne moc mi je luto to vsetko, co bolo na nom pachane....myslite si, ze ked mu to teraz v duchu poviem, ze nam to vsetkym odpusti? Chodila som s nim do triedy a vzdy mi bolo luto, co sa mu dialo, ale vzdy som s nim sucitila len v duchu
Zomrel mi kamarat - ako sa s tym vyrovnat
Daniuska, to ja viem, len je tazke si povedat ze ok, nejdem sa hrabat v minulosti, prosto je tak ako to je a co tam po nejakom chalanovi, ktoreho niekto mozno zniesol z tohto sveta, ale absolutne nikoho to netrapi...Tak lahko sa veci pisu. Citala som kdesi v nejakej teme, ze sa prilis nezamyslal nad svojou existenciou. Ja som iny clovek. Ja sa nad sebou a ludmi, ktorych mam rada zamyslam. Preto ma toto trapi
smrt je prirodzena sucast zivota, takze toto neries a ak ta trapia vycitky tak to znamena, ze nie si zly clovek, v tom okamihu, ked sa to dialo si , bohuzial, inac reagovat nevedela. dnes si dospela a mas na veci iny pohlad, dnes by si iste konala inac. Zo vsetkeho si uz mozes vziat len jedno a to ponaucenie do dalsieho zivota, utapat sa smutkom z minulosti je zbytocne.
Ta veta pomylena mala byt ze - Skoda, ze nezijeme v nejakom americkom filme, kde by som isla za vysetrovatelmi, povedala im svoje nazory a oni by pripad znova otvorili....
Urcite citim vycitky za to, ze v detstve som sa bala voci ostatnym otvorit usta, ale ked sme uz boli na strednej, zastavala som sa ho casto. Mrzi ma vsak nadalej co sa dialo, ked sme boli deti....a najma, ze sa vysetrovanie jeho smrti zastavilo len na tom, ze sa utopil sam. Neverim tomu, prosto tomu neverim. Skoda, ze nezijeme v nejakom americkom filme, kde by som priala na vysetrovatelmi, povedala im svoje nazory a oni by pripad znova otvorili....neverim, ze mu to dokalicenie niekto nesposobil, neverim, ze bol tak strasne opity, zesi pomylil cestu, smer, aj cast dediny, do ktorej siel. Zmizlo mu vela penazi, ktore sa nikdy nenasli, pretoze si niesol domov vyplatu...
teraz citis vycitky, ze si sa ho nikdy nezastala?
