Tiež máte ten problém? Máte pocit, že každý znamená niečo viac ako vy. Aj keď viete že je to blbosť, predsa sa pred každým ponižujete a občas menujete svoje chyby. V pohode sa rozplačete pred ostatnými, neviete udržať negatívne emócie zo seba na uzde. Aj keď vidíte, že niekto sa k vám správa priam hnusne, tak predsa sa nebránite. Nadovšetko sa bojíte, či nespravíte nejaký trapas. Záleží vám na tom, aby vás každý ľúbil, aj keď to je blbosť lebo na svete nie je nikto taký kto by bol sympatický každému. Čím to celé je?
Nechám si so sebou "zametávať"
strangerka
strangerka
Audina,
no veď to že ja už mám nad 20, nie som ani tínedžerka. A predsa som taká ako pokorný psík.... Aj do mňa ľudia kopú nemyslím doslovne ale metaforicky. A nejak ma to nezoceľuje tak ako teba. Skôr opačne. :(
audina
Nie, nemam ten pocit a pred nikym sa nemienim ponizovat. Ani pred takymi osobami co maju postavenie ako riaditelia, lekari a pod. Poviem si svoj nazor a ked viem, ze mam pravdu tak si zatym stojim. Nehadam sa, ale vediem normalny dialog. Lenze s niektorymi sa neda normalne diskutovat lebo su hystericky a nevychovani tym, ze nepustia druheho k slovu. Revat pred druhymi urcite nie. Tak nizko neklesnem, aby som ukazala svoje rozcitlivenie.
Neviem kolko mas rokov, ale ak si este mlada zivot ta nauci obrnit sa a zoceliet. Ja som napr. bola taka submisivna v puberte a pred dvassiatkou a casom, ked prisli rany, urazky, narazky a nepochopenia od druhych som sa zocelila a zdrsnela. Uz len tak hocikomu nenaletim na sladke a ulisne reci. Je to aj o vychove a prostredi v ktorom vyrastas ci zijes.
