Blbé obdobie ktoré trvá už veľmi dlho

No, terapia prebieha vo dvojici. Ty a terapeut. Je to rozhovor, nie monolog. Pyta sa ta otazky a ty vlastne sama na hadzas riesenia. Skupinova nie je taka casta. Skor asi v nemocniciach. Netusim fakt.
A blazni? Presne zalezi na tom, co pod tym pojmom rozumies. Mam radsej oznacenie dusevne chory clovek. Ked som bola mala, blazon bol pre mna ten, co si myslel, ze je Napoleon alebo pes. Dnes urcite nepoznam blaznov. Len smutnych ludi, ludi so zdravotnymi problemami. Vsetky diagnozy (podla mna) maju v pozadi organovu alebo funkcnu poruchu. Mozgu najcastejsie. Takze tak to ja mam :)

Určite si niečo o tom prečítam, znie to zaujímavo..

Pojem Psychoterapia.. nikdy som sa nad týmto slovkom nezamýšľala, neriešila, a ani som veľmi do posiaľ o tom to nevedela...
Neviem či tam je človek sám a rozpráva sa s terapeutom alebo skupinovo sa rozprávajú o svojich problémoch a starostiach a snažia sa ich spoločne ako kolektív vyriešiť...Je to pre mňa jedna veľká neznáma, preto je ťažko o niečom hovoriť keď to človek nepozná.

A k tým bláznom... Myslí sa pojem šialenci alebo?

Ak áno, tak určite by som mala pred nimi strach a rešpekt.. Človek nikdy nevie čo môže od nich očakávať..
No to aj od "normálnych" :-P

Ja mám skúsenosti so psychopatmi :-P keďže bývalý bol psycho dosť veľký a za tie dva roky čo sme spolu boli a ten trištvrte roka čo mi robil ešte peklo zo života po rozchode, mi zobral 10rokov :-P aspoň tak som to v tedy cítila..

A taktiež mám zlý pocit z ľudí, ktorí nechápu že ich nechcem vo svojom živote kvôli ich neúnosnému a za hranice až prechádzajúcemu správaniu..

Napr. mala som jedného známeho ktorý bol do mňa zaľúbený, no nikdy som mu nedala pocítiť že ho beriem viac ako obyčajného kamaráta..
No on si to vždy vysvetlil po svojom a bol úplne neodbytný.
Mala som s ním trpezlivosť asi rok s tým že aj známi mu dohovárali aby sa uvedomil a prestal...
No on bol dosť nechápavý a namýšľal si naďalej bohviečo že sme..
Neskôr ma to už prestalo baviť, úplne som s ním sekla vo všetkých smeroch - nedvíhala som mu telefón, neodpisovala na sms-ky a aj na ulici som sa mu začala vyhýbať nech ho nestretnem..
Dokonca som mu aj viac krát na rovinu povedala nech mi dá pokoj a sa uvedomí konečne a podobne no nepomohlo a furt žil vo svojom svete..
Až teraz tiež po dlhom čase dal už konečne trošku pokoj a keď ho na ulici vidím, sa radšej otočím a ani naňho nepozrem aby mu zase nešvihlo..

Ľudia čo majú problém pochopiť kedy už prešvihli svoje správanie voči druhým a je úplne evidentné že ten druhý dotyčný ich nechce vo svojej prítomnosti a v živote no aj tak sa tam na silu tlačia a sú neodbytný pre mňa niesu úplne normálny si myslím..

Ty máš aký názor na bláznov?

Nie je to len take obycajne vyrozpravanie sa. Da ti to ovela viac. A k tym predsudkom. Nikto nemusi vediet, ze tam chodis. A chodi tam velmi vela ludi, neverila by si. Potrebujes to pre seba, ostatnych nazor ta nema co zauijimat. Nikdy nevies, co by oni robili na tvojom mieste. Pre mna to je ta najsuper vec, aku som kedy pre seba urobila. Hovori sa tam o kadejakych problemoch takze urcite na teba terapeut nebude pozerat ako na blazna. A s urcitostou hovorim, ze ty blazon nie si. Takych je dnes uz poriedko. Inak, mas nieco proti blaznom? (Nemam rada to pomenovanie) Kto je podla teba blazon? Co si ty myslis o ludoch, co chodia na psychoterapiu?
Chces svoje problemy riesit. Nevies ako. Terapia je jedna z moznosti. Nielen vysporiadat sa s problemami, ale aj osobnostne vyrast. Tebe by bola fajn napr. aj kognitivno-behavioralna terapia. Precitaj si nieco.
Kazdopadne mozno to zvladnes aj sama. Je to len jedna z moznosti.

Zewa psychoterapia to znamená ísť k psychológovi a vyrozprávať sa ??? alebo??

To by som sa asi aj hanbila a prišla by som si ako ..... aj keď o nič nejde a je to normálny lekár a nieje sa za čo hanbiť no ľudia sa potom začnú na Vás inak pozerať, ako na nejakého "psycho" čo asi niečo nieje s ním v poriadku alebo čo..

Keďže Slovensko je dosť ešte na túto dobu zaostalá krajina v niektorých veciach..dosť konzervatívna čo hneď všetko začne "škatuľkovať" a ľudia začnú všetko odcudzovať čo sa trošku vychyľuje od ich predstáv... :-P :-/

lombardo1981 presne ako hovoríš,
veľa krát som sa zamýšľala nad tým či nie som na vine, či ozaj som ja tá zlá a všetko som neskôr časom pripisovala sama sebe a začala som byť paranoidná a všetko mi prišlo ľúto a v neposlednom rade som začala samu seba odcudzovať. :-/

Veľmi ťažko znášam krivdu a je jedno že v akej podobe..

Som veľmi rada že som sem dala tento môj príspevok lebo naozaj možno tomu nebudete veriť ale pomáhate mi pozerať sa na veci trošku z lepšej perspektívy a je super sa tu podeliť o vlastné "skúsenosti" životné a vyrozprávať sa tu aj keď v anonymite s neznámymi ľuďmi.

Ďakujem Vám :)

Ahoj:)Z Tvojho príspevku je jasne vidieť, že si inteligentná, sebavedomá, originálna, mladá žena, ktorá je sama sebou a vie, čo chce. Toto z mojej vlastnej skúsenosti môže veľa ľudí srať(s prepáčením). Ja si myslím, že presne to je aj prípad Tvojej kamarátky. Jednoducho Ťa nemohla vystáť, pretože ti závidela. Netráp sa pre to, je to jej problém, nie Tvoj.
Ja osobne veľmi obdivujem Tvoju odvahu pozrieť sa pravde do očí, odísť zo vzťahov, ktoré mi nevyhovujú a nevrátiť sa. Toto naozaj nedokáže každý a keď sa tak naokolo obzerám, veľa ľudí volí radšej pretvárku.
Mám skúsenosť, že takéto obdobia, keď máme pocit, že sa všetko spiklo proti nám a nič nám nevychádza, z nás robia osobnosť. Viem, že To asi pre Teba nie je teraz jednoduché a máš pocit,že nemáš nič, ale jednoducho treba len vydržať.
Možno to vyznie čudne, ale keď sa po nejakom čase pozrieš späť na toto obdobie, budeš zaň ďakovať:)
Odporúčam Ti konkrétne sa netrápiť vecami, ktoré nevieš zmeniť, a orientovať sa na veci, ktoré zmeniť vieš:)

Nedosiahnes vsetko naraz. Chod postupne. Najdi si pracu. Ked aj hocijaku. Aspon na chvilu aj trebars ako casnicka. Aby si mala aspon nejaky kontakt s ludmi. Pripadne v odbore aj ked za mensi plat. Ja som pred par rokmi nastupila za 170€. Vydrzala som, dnes je to omnoho lepsie. Nemas za sebou asi nejake uzasne zamestnania, co si dat do zivotopisu. To je choroba mladych. Chciet za minimum skusenosti vela penazi. Obcas aj taka pokora dokaze cloveka posunut.
Ked si v myslienkach v minulosti asi tam zostalo nieco nespracovane. Nechces skusit tu psychoterapiu?

Je prirodzené, že človek túži s niekym zdieľať svoje šťastie. Aj napriek zlým skúsenostiam. Len otázkou ostáva, či bude schopný preklenúť obavy a nedôveru. Nielen z ľudí, ale aj zo seba. Aspoň u mňa to tak je. Po toľkých zrážkach som napokon mala pocit, že ja som tá vinná. A všetko som začala obracať proti sebe. Nedopusti, aby aj po prerušení kontaktov mali nad tebou moc. Pretože ty nie si na vine.
Vracanie sa v spomienkach do minulosti je špecifická kategória, ktorá väčšinou ani netuší, že je nevítaný hosť. Ťažko sa s tým bojuje. Mne pomáha, keď sa niečim zamestnám alebo si prehrávam situácie, ktoré naznačovali, že niečo nie je v poriadku... Každý má iné spôsoby. Treba si nájsť tie svoje. No dôležité je neprestávať pozitívne myslieť. Trvalo mi to roky, ale život ma napokon naučil netrápiť sa vyfabulovanými pseudoproblémami. Skús sa od nich odosobniť. Pretože nemyslím, že boli posledné, s ktorými si sa stretla.
A ešte jedna vec. Ak k niekto proti tebe použije metódu "len nenápadne", tak to daj najavo. Len sofistikovaným spôsobom. Žiadnymi urážkami či ponižovaním. A hlavne v kľude. Pretože ak prejavíš negatívne pocity, je dosť pravdepodobné, že sa aj tak proti tebe obrátia.
Držím ti palce, aby si to všetko zvládla.

Aj to ma hnevá že sa stále v myšlienkach vraciam k minulosti a neviem sa od nej odpútať a žiť v prítomnosti nech si neničím budúcnosť...

Aj to s tými "priateľkami" čo somnou dobre vy****li s prepáčením neviem na to zabudnúť a hodiť za hlavu. :(

Nemá zmysel sa k tomu vracať lebo úprimné niesu ani jedna ale aj tak ma to serie stále a tiež už ubehol dobrý dlhý čas od vtedy. :-/

Perunič ďakujem za info..

Zewa ja čakám, hovorí sa aj kto nehľadá - nájde...

No za ten čas mi život len samé polená hádže pod nohy :-/
Ubíja ma samota, som človek čo sa rád smeje no bohužiaľ nemá k tomu príležitosť a ani sa nemá s kým.

Nie som ani typ človeka ktorý je trpezlivý.. Nieje to moja prirodzená vlastnosť, len sa snažím byť trpezlivá preto keď vidím že čas len plynie a nič z toho, nič sa nemení veľmi ťažko to znášam :-/

Asi prvé čo by som chcela dosiahnuť tak asi už konečne prácu, ktorá ma aspoň trošku bude baviť, a bude aspoň trošku zaplatená a nie minimálna mzda... (viem že dnes si človek nemôže vyberať no nechcem robiť zadarmo a len prežívať) a budem medzi ľuďmi nech mi nešvihne a neprepadnem pomaly k depresiám. :-P