Hanblivosť mi zničila život

Príspevok v téme: Hanblivosť mi zničila život
hanblivkaa8

Dobrý deň, prosím poraďte mi trápim sa..

Už od malička som bola hanblivé dieťa. Veľa ľudí mi už povedalo, že by som bola fajn keby som sa tak nehanbila. Popíšem to takto: Vyhýbam sa spoločnosti, keď obzvlášť keď mám isť s niekym kto sa mi dajme tomu páči von, tak si poviem, že ano pači sa mi ale ja ešte niesom pripravená...keď si predstavím tú situáciu, že nastane trápne ticho alebo, že sa strápnim. Bojím sa, že sa nebudeme mať o čom rozprávať lebo ja vždy v takychto situáciach nemyslím na nič iné len na to čo mám povedať a aj tak väčšinou poviem len málo. Aj keď sa s niekym poznám dlhšie tak stále je tam ten strach.

Avšak môj najväčší problém je stredná škola! V škole sa hanbim tak neskutočne, že iba sedím ticho v kúte a pozerám sa do mobilu alebo do blba...a pritom rozmýšľam o iných spolužiakoch o čom sa bavia, alebo či sa náhodou nerozprávajú o mne. Keď začujem niečo čo je mne podobné okamžite sa mi rozbúcha srdce ale v zápätí zistím, že to vôbec nebolo myslené na mňa. Chcela by som veľmi aby ma brali takú aká som v skutočnosti a nie ako divné nekolektívne indivídum. Za rok maturujem, a keď sme sa na jednej hodine rozprávali o tom ako a čo..nikto ma nevedel ani poriadne charakterizovať, povedali že ma nepoznajú. Oni si myslia, že mne nič nevadí, všetko mi je jedno, neriešim nič...no opak je pravdu riešim všetko. ...Keď prídem domov nič iné nerobím len som na facebooku a pozorujem tích ľudí aký sú sebavedomí...a ja sa hanbím napísať jeden status alebo si pridať fotku (áno aj také banality). A potom na to stále myslím a nejdem ani von, nič nerobím. Kedysi som moju povahu zvládala, no teraz sa mi aj zhoršili komunikačné schopnosti. A v škole mám výrazne horšie známky oproti ostatným, ktoré ale nezodpovedajú môjmu intelektu..keď mám odpovedať v tom momente sa mi zahmlie pred očami a trasiem sa, pomaly neviem vydať zo seba ani hlások..ale pritom vedomosti viem, no v tom momente všetko zabudnem a to aj na písomke...

Neznášam tú hanblivosť! Neviem si vysvetliť prečo sa tak neskutočne hanbím, aj keď o nič nejde, o vôbec nič malé veci čo sa dejú za deň..obdivujem ľudí čo dokážu v pohode s každým komunikovať. Niesom ani škaredá, naopak musím stále na sebe niečo vylepšovať...no môj vzhľad rozhodne neinklinuje s mojou povahou...

Prosím pomôžte mi, budem veľmi vďačná za každý názor, každú radu...

doubledog

skus taketo mentalne cvicenie:

ked budes niekedy doma v pohode, predstav si nejaku situaciu, napr. ze si v triede.
predstavuj si, ako normalne s ludmi komunikujes.
snaz sa tu predstavu proste zobrazit pred vnutornym zrakom, bez nejakeho rozmyslania ci komentovania.
a nerob to prilis dlho, staci kludne par sekund, ta situacie vobec nemusi byt nejaka zlozita.
povedzme len vstanes a povies nieco svojim spoluziakom.
podstatne je, aby si pocas toho predstavovania nemala nejake pochybnosti, ci to zvladnes.
ale ani si nic nenahovaraj, ide len o obraz a o tom, aby si si ho predstavovala s lahkostou.
akonahle budes sama na seba tlacit, nebude to ucinkovat.

MultiLevel

Hanblivka, aby ta ostatni brali taku aka si, najprv sa musis naucit lubit ty seba samu...To, ako o sebe premyslas je len a len odrazom toho, ako sa spravaju ini ludia k tebe. Ako chces mat od niekoho uctu, pozornost, respekt, ked ty sama o sebe nemas prilis vysoku mienku? To, ze si hanbliva skus brat ako svoju prednost a to, co ta robi jedinecnou. Az to prijimes, stupne ti sebevedomie, zacnes sa skutocne inak spravat a ta hanblivost sa zmierni. Ty sama musis urobit prvy krok a to zacat sa mat rada. Bez toho ta nebudu mat radi ostatni...
Kazdy den si do zrkadla hovor ako velmi sa lubis, aka si sikovna, ako chces napredovat a byt uspesna. Pozerat sa sama sebe do oci a hovorit si to, to chce velku odvahu, ale verim, ze to das.
Uvedom si, ze len ty sama si strojcom vlastneho stastia. V hlave si si naprogramovala, ze si hanbliva, ludia o teba ani len nezakopnu, ze ta nikto nema rad, ze si inym lahostajna...Ale to su vsetko len tvoje vlastne myslienky, ktore si si v hlave vytvorila, a ktore su pricinou, preco sa ti deje to, co sa ti deje. Ak vies o sebe premyslat v negativnom zmysle, ver, ze vies aj v pozitivnom. Skus inak o sebe premyslat. Si hodnotny, jedinecny clovek, ktory ma toho este vela vela pred sebou a jedine prekazky si stavias ty sama.
Trenuj svoje sebavedomie krok po kroku. Zacni nad sebou premyslat ako o uspesnom a oblubenom cloveku, kazdu negativnu myslienku nahrad pozitivnou a postupne sa skus ludom prihovarat, najprv niekomu kto sedi v tvojej blizkosti (v skole) a podobne. Nemusis s tym clovekom vies dlhe rozhovory, staci obycajna otazka ako sa ma, aky mal den, co si mysli o nejakej veci, situacii...
Nezabudaj, sebalaska je klucom k vsetkemu ;)

miki25

Dá sa povedať, že kedysi bol som dosť podobný, ale zlepšilo sa to. Osobne som bol vždy braný za čudného, lebo sa mi nechcelo veľmi rozprávať resp. nevedel som sa o čom s istými ľuďmi o ich témach (ohovárania, reči od veci - to proste neboli moja skupina)... Prišiel som na to, že stačí k riešeniu problému a to veľmi málo stačí prejaviť ochotu niečo urobiť s tým kontaktom s ľuďmi a už to ide. Tiež je dôležité uvedomiť si svoje silné stránky a porozmýšľať o tom, ako by sa dali využiť v tomto. Pokiaľ sa využijú dobrým spôsobom tak môže to byť aj zaujímavé.

bella21

gratulujem, pochopila si to veľmi dobre :)
Takto si môžeš rozobrať aj ďalšie nesprávne postoje. Uvidíš, že ich bude v Tvojej mysli ešte viac.

Inak tá druhá veta Tvojho nesprávneho postoja ma držala dlhé roky. Aj bariéru som mala - tou bol ale strach niečo povedať, nie očakávania. Ak by si mala robiť len to, čo iní od Teba očakávajú, stratila by si samú seba. Nehovoriac o tom, že rôzni ľudia môžu od Teba očakávať navzájom odporujúce veci, čo by si potom robila? Si jedinečná, neboj sa aj povedať svoj názor a ak s ním nebudú súhlasiť, nič sa nedeje. Veď ani Ty určite nesúhlasíš so všetkými názormi všetkých okolo Teba. Je to úplne prirodzené, že sú medzi nami rozdiely v názoroch. To by bola nuda, keby sme všetci hovorili to isté, no nie?

hanblivkaa8

Bella21 ....je to také ako by som mala nejakú barieru v sebe,....proste sa cez to neviem povzniesť a správam sa vždy tak, ako ostatný chcú, alebo si predstavujú ako by som sa mala správať.

Skúsim.
Nesprávny postoj: Myslím si, že mojím najväčším problémom je to, že vždy sa snažím plniť očakávania druhých a byť takou ako ma majú zaškatulkovanú. Bojím sa povedať svoj názor, lebo sa obávam kritiky a výsmechu.

Spochybnenie: Doteraz som mala pocit, že sa musím správať tak ako som sa v očiach iných zapísala do konca života, no od dnes sa niečo mení. Rúca sa predomnou stena a ja môžem zase slobodne kráčať životom. Nebojím si povedať čo si myslím, aj keď so mnou nemusia všetci súhlasiť. Hanblivosť neexistuje, len ja som si ju vytvorila.

Môže byť niečo takéto?

suzanne76

to vyzera na socialnu fobiu,ale mozno to vobec nie je take vazne,dobre by bolo navstivit psychologa,zvysit sebavedomie,zmenit myslenie alebo radsej vobec nemysliet :)je tu vela tem o socialnej fobii,pohladaj,ci sa v tom najdes

bella21

ahoj, nemáš zničený život, život máš ešte len pred sebou
Skrátim to
Osobne mám s tým, čo píšeš, skúsenosť a dobrá správa znie, že sa to dá zmeniť, kľúčom je identifikovať postoje a výroky, ktoré máš o sebe samej a ktorým veríš. Tie Ti zároveň bránia konať v rozpore s nimi. Ak si tieto výroky spíšeš, je potrebné tieto naoko pravdivé tvrdenia logicky spochybniť a týmto spochybneniam uveriť. To Ti umožní začať skúšať správať sa inak.

Uvediem príklad:
Nesprávny postoj: Som hanblivá a nemôžem to zmeniť. Neviem si ani predstaviť, že by som dokázala v pohode rozprávať s inými.
Spochybnenie: Doteraz som sa správala hanblivo a utiahnuto, to však neznamená, že taká musím byť celý život. Pred svojou rodinou sa nehanbím (otec, mama, brat, sesternica...). Keď som s nimi, som uvoľnená a v pohode s nimi komunikujem. Som sama sebou a dokážem byť aj zábavná (dokážem rozprávať tak, že aj zaujmem, viem hovoriť aj vtipne a moji známi sa na tom aj zasmejú). Takže nie je pravda, že som vo všetkom a v každej situácii hanblivá. To, že si neviem predstaviť, že by som vedela v pohode rozprávať so spolužiačkami neznamená, že to nedokážem. Nikto odo mňa nečaká, že zo dňa na deň sa stanem hviezdou. Doteraz som bola utiahnutá, ale odteraz niečo zmením. Napríklad začnem tým, že pri každom rozhovore, na ktorom sa zúčastním, poviem jednu vetu, ktorú by som inak nepovedala. Stačí len malá poznámka, aby som zistila, ako budú na mňa reagovať.

Napíš si teda výroky o sebe, ktorým veríš a ktoré Ti bránia byť viac otvorenou a ku každému si doplň podobné logické spochybnenie. Potom už len stačí uveriť tým spochybneniam a začať podľa nich konať. Ak by si s tým mala problém, mohla by som pomôcť buď tu alebo na maili.