Jednorázová nevera po 4 rokoch..odpustiť?

Myslela som si, že mne sa niečo také stať nemôže. Začali sme spolu chodiť v maturitnom ročníku a išli sme na VŠ, náš vzťah bol vždy super. Výlety, niekoľkokrát do týždňa som spávala u neho, letné dovolenky, spoločná partia, akcie a tak. Myslela som si, že už spolu budeme na vždy a že keď sa problém vyskytne, tak ho predsa prekonáme. Ale posledný rok mu začali diskotéky a party s vysokoškolskými kamošmi prerastať cez hlavu. Nikdy pred tým mi to nevadilo, keď šiel s chalanmi von, lebo jednak ich poznám a jednak som vedela, že mu verím, že sa ľúbime a že nie je dôvod žiarliť, okrem toho ma vzal veľa krát so sebou. Len posledné obdobie ma už nezobral, akosi z toho bola zakaždým nejaká akcia raz do týždňa, a začala som si v hlave dedukovať, čo ak niečo predsa nie je v poriadku. Aj sme sa pohádali za iné veci a tak sa pocit neistoty vo mne stupňoval. Nejak som sa uvedomila, že takýmto myslením škodím len sama sebe, a že sme ok, ale teraz už asi môžem povedať, že ženský 6.zmysel funguje. Šiel na chatu už so spomínanými kamarátmi. Vyznie to divne, ale ešte sme si kukali nejaké trápne horoskopy a na ten večer, keď sa konala chata tam mal nejaký sexuálne zážitok a podobné srandy. Aj to si ma ešte doberal, že hádam tomu neverím, že či sa tam vyspí s chalanmi. Akurát, že ja neviem či som si to privolala vlastným rozmýšľaním, ale stalo sa to, čo bolo v horoskope napísané. Na chatu prišla aj kamarátova sesternica, ktorá tam byť nemala. Mne bolo len divné, že sa mi od 10 večer odmlčal, lebo on mi vždy aspoň napísal, a keď nie a chcela som vedieť že je všetko ok, tak som mu zavolala ja, ale tentokrát mi ani nezdvíhal, lebo telefón bol vypnutý. Ale tak som si pomyslela, že sa mu vybil a šla som spať. Ráno som mala strašný pocit. Taký zvláštny, aký som ešte nemala a spravila som niečo, čo mi nie je po vôli a predtým som to nerobila, ale teda nabúrala som sa mu na FB. Heslo som vedela, ale nechodila som tam, nemala som dôvod. Zrazu ma to proste len tak napadlo. Svedomie ma hrýzlo, že niečo také robím. Prihlásim sa, tam prvá konverzácia s osobou XY, ktorú keď som si prečítala tak mi až zle prišlo, rev, triasla som sa, hrôza. Nevydržala som hrať, že či mi o tom povie a čakať, to bol taký nával emócií, že som mu hneď volala, volali sme potom spolu ešte dve noci, obaja s revom, bolo to strašné. Priznal sa mi, ani nič neskrýval, že teda je to jeho chyba a nikdy sa to nemalo stať, ale že ona ho vyslovene ťahala von a chcela sa bozkávať, a že on jej povedal, že nepripadá do úvahy, že má frajerku a pod. Vrátil sa naspäť medzi chalanov, a začal znovu piť. A ona znovu že ho otravovala, že to sa jej na ňom páči, že ju má na háku, a že ona už pol roka nespala so svojím frajerom a pod. Znovu ju zrušil, akurát sa ho spýtala, či ju aspoň nepôjde odprevadiť. Na to pristúpil a šiel si po mikinu do auta, kde už asi netreba písať čo sa dialo. Ráno mu písala niečo v zmysle že ju to mrzí a bla bla. Za posledné dva týždne sme si poplakali obaja najviac ako sme mohli. Najprv som chcela viniť ju, že ako môže také dievča exitovať, ale v hlave som mala, že nie ona, ale on je ten čo mi ublížil a čo ma ponížil. Ospravedlnil sa mi, ten čin oľutoval, povedal mi, že aj on si myslel, že už spolu budeme navždy, a že sa niečo hentaké nikdy nemalo stať. Že ani nešlo o to, žeby si to nejako užil, keďže bol opitý, ale sám povedal, že sa na to nechce vyhovárať a že ja som si to od neho nezaslúžila. Keď sme sa stretli neviem, ktorý z nás vyzeral horšie, pobalila som si u neho veci, že to chce nejaký čas byť od seba. A keď človek racionálne rozmýšľa, tak si povie, že s takým človekom sa už nie je o čom baviť, a treba ísť ďalej. Ale práve tým, že sa to stalo, sme si to ho toľko povedali. Po pár týždňoch som sa rozhodla dať mu šancu. Som si to tak povedala, že nemám čo stratiť. Buď zistíme, že nás to tak poznačilo a zničilo, že sa to prekonať nedá, alebo to bude bod, ktorým začne niečo iné, nové. Len ono to zase nie je také jednoduché. Kedysi som mala názor, že neveru by som nikdy v živote neodpustila. Teraz, keď sa mi to stalo, tak sama neviem čo je dobré. V podstate mi o tom neklamal, nebola to citová nevera, nebola plánovaná a ani nič takéto nevyhľadával. To ho nechcem obraňovať, to je niečo, čo pomáha mne samej, sa nejakým spôsobom cez to preniesť. Nikdy mi nič takéto počas 4 rokoch nespravil, a áno rozmýšľala som, či sa to už niekedy nemohlo stať, a ja som si to nevšimla. Ale keď som videla, ako vyzeral, aký bol zničený, ako sa bál na mňa čo i len pozrieť, tak neverím tomu, žeby sa niekedy niečo takéto skôr stalo. Hoci som mu šancu dala, dokázať mi, že ma ozaj ľúbia znovu vo mne prebudiť dôveru k nemu, to nejde. Ja mu proste neverím, som podozrievavá, žiarlivá, a stále mám v hlave to čo sa stalo, to ako som sa cítila keď som našla tú konverzáciu, všetko. Prešiel ešte veľmi krátky čas, len som chcel vedieť, či sa niečo takéto prekonať dá, či to má zmysel.