Anorexia a vobec vsetky PPP, to je beh na dlhe trate. Prvym predpokladom pre aspon minimalny pokrok je pochopenie poruchy. Ty aj rodicia si musite precitat co sa da, aby ste naozaj pochopili o co ide. To vam pomoze najst cestu ako so setrou komunikovat, lebo tam sa robia najma zo zaciatku najvacsie chyby. To uz vies ze dohovaranim, alebo ze jedz a podobne, ze to je cesta uplne nikam. Je to o pochopeni a velkej trpezlivosti okolia, schopnosti tolerovat naladovost, vykyvy nalad, ze co bolo dnes uz zajtra nemusi platit a podobne. Velkou pomocou moze byt psychoterapuet so skusenostami s PPP. To nie je psychiater, ale psychoterapeut alebo psycholog. Skus hladat na internete a cielene sa pytaj na skusenosti s PPP. je to velmi specificky problem. Sestru treba uistit, ze to nie je psychiater, ale clovek ktory jej moze pomoct zvladat veci, ktore ona nezvlada, pomoze jej chapat a pracovat so svojimi pocitmi, bude s nou hovorit o veciach, o ktorych mozno s nikym inym nie je schopna hovorit a pritom ju trapia a suviasia s PPP. Urobte co sa da, ale s citom, nesmie citit vas strach ani natlak. Sucastou PPP su totizto pocity viny a ked bude citit vas strach, len sa to umocni a zhorsi.Treba dosiahnut, aby sama chcela nieco robit. Prvy predpoklad uspechu je, ze si sama pripusti, ze ma problem, bez toho to nejde.
A este jedna rada, neobvinujte sa navzajom v rodine, ze kto urobil chybu a podobne. To je tiez jedna z castych chyb.Anorexia ci PPP pridu do zivota casto bez toho, aby niekto spravil chybu. Ludia v bizkosti osoby s PPP musia byt pokojni, bez pocitov viny, nesmu lutovat ani seba ani osobu s PPP.
vela stastia na dlhej ceste