Ahoooj ahoj ludia :) Po sto rokoch som tu opat s novou témou :) Samozrejme ide o ppp.. Mám takú slabu chvílku a premýšlam o tom všetkom.. Som v tom až po uši ,každodenne prejedanie sa a potom Wc ,ale zvláštne že už mi to je aj celkom jedno. Zaujímal by ma názor bulimičiek že či aj oni maju taketo obdobia..že to berú akoby to prosto patrilo k nim... že si bez ppp nevedia predstavit život. že je to akoby taký denný rituál. A potom... či vobec príde ten zlom ked si uvedomím že to takto nechcem ? ...
Ja mam pocit že každý den len prežívam že sa všetko točí okolo jedla.. Ale vobec mi to nejak nevadi. A ako tak chudnem ,kilá idu pomaly dole, začínam od maminy počuvat aka som chudá a že mam pribrať viac ma to motivuje k tomu robit to aj dalej.. a viac a viac a nakoniec skončit v nemocnici.. A to všetko len kvoli tomu aby som na váhe videla číslo 48kg.som tým posadnutá .. Vie o tom mama vie o tom aj priatel vie o tom pár ludí (teda..vedia že mam problemy s jedlom ale netušia ,,asi" že to mám každý den a pravidelne)ale akoby to brali všetci na lahku váhu..že ved o nič nejde ,tak to tak asi beriem aj ja.. a len čakám kedy ma picne..ak ma vobec picne. Prosím baby ktoré máte stýmto skusenosti rada by som vedela či máte podobné pocity ..dá sa stým žit takto celý život alebo je každej pppčkarke sudené raz skončit v nemocici ? ... nehnevajte sa že tu neriešim žiadny konkrétny problém ale nemám sa kde vyrozprávat o tomto :/
Apatia, nech sa stane čo sa stane..
Najsmutnejsie je, ze nejhorsi koniec si predstavujes tak, ze skoncis v nemocnici a myslis si, ze mozno tam ti aj tvojim blizkym dojde, ze je uz fakt zle. Ale ono to moze skoncit aj horsie. Nemusis stihnut ani do tej nemocnice dojst. Asi si este mladucka a s tym sa spaja aj akysi pocit nedotknutelnosti, nesmrtelnosti, nieco v zmysle "mne sa to nemoze stat". Moze to skoncit ajtak ze najdes iny zmysel zivota ako je cislo na vahe, zebudes chciet naplno zit ale tvoje slabucke scvrknute telo ti to nedovoli a tvoje zdravie bude nenavratne v cudu, ze mozno stretnes niekoho skym by stalo za to splodit dalsi zivot, ale nepojde to. Mozno ta to pohlti tak, ze cislo 48 bude stale vysoke a uz to nebudes vediet zastavit. Teraz maseste sancu to zastavit. Povedz o tom otvorene blizkym a nechaj si pomoct.
Ahoj!
Určite každá z nás má obdobie, kedy považuje bulímiu za akúsi súčasť a nevie si bez nej svoj život predstaviť. U mňa sa tieto obdobia striedajú s obdobiami, kedy som rozhodnutá s tým seknúť a verím si, že to zvládnem. Momentálne robím pokroky, no viem, že ma čaká ešte dlhá cesta. Chcela som vlastne prejaviť pochopenie z mojej strany, že jasné, koľkokrát si poviem, že "kašlem na to, a čo, som bulimička, veď mi to tak vlastne aj vyhovuje, veď aspoň môžem jesť a nepribrať na sto kíl, veď načo s tým vôbec prestávať, keď viem, že za 5 minút sa pôjdem opäť najesť ako prasa a následne smer toaleta?" ...takto nejak vyzerajú moje myšlienkové pochody v tom stave, kedy mi je to už všetko jedno!
Je fajn, že to maminka a priateľ vedia (u mňa ani ani), myslím že ti môžu byť nápomocní, no ako si spomenula, neuvedomujú si závažnosť toho všetkého. Ak chceš, aby ti pomohli, možno by si im mala predostrieť skutočnú tvár tejto hnusnej choroby.
Veľa ľudí odsudzuje nás, bulimičky, či anorektičky, že čo to máme za primitívne problémy, že čo by dali za jedlo tie detičky v Somálsku, a že niekto má rakovinu a zomiera, že prečo sme také hlúpe a bla bla, jasné, my vieme, že i ostatní trpia, možno ešte viac, to všetko vieme a jasné, že my samé sme to dotiahli až sem, ale aj my si zaslúžime podporu, pochopenie, pomoc! Žiaľ, kto nezažije, nevie!
Inak smiem sa spýtať, koľko máš rokov?
Len aby sa ti k ppp nepridala aj klinická depresia a to už budeš mať o ,,zábavu" poriadne postarané...Je to tvoj život a keď chceš skončiť v nemocnici, nech sa páči...ak nie, rieš to s odborníkmi
