Rodina mi vytvorila depresie z toho že som sama

Som 21 ročné dievča a myslím že žijem celkom normálny život. Nikdy som nemala problém v kontakte s ľuďmi, mám super kamarátov, vychádzam so spolužiakmi na vysokej, povedala by som že nie som nejaká hlúpa a celkom dobre vyzerám, takže chlapci o mňa majú záujem a to väčší než o moje kamarátky. Mám za sebou dva vzťahy, jeden trval rok a druhý tri roky, ten bol vážnejší. Teraz som už rok aj niečo sama. Samozrejme, že by som pri sebe chcela niekoho, koho by som ľúbila a kto by ľúbil mňa. Ale viem, že nič netreba siliť a hlavne som sa presvedčla, že mám na viac ako na niekoho kto si ma nebude ani poriadne vážiť. Spoznávam rôznych chlapcov, s jedným som sa stretávala zopár mesiacov, s niektorými som bola iba raz - dvakrát na rande. No nikdy to nevyšlo, buď to nezaiskrilo z mojej strany, alebo z opačnej, alebo sme jednoducho obaja zhodnotili že zostaneme kamaráti. Viem, že skutočná láska ešte len príde a čakám na ňu, nič nesilím. Problém je v mojej rodine. Či už je to mama, otec, starí rodičia, krstí rodičia, alebo aj vzdialenejšia rodina... Všetci na mňa pozerajú, ako keby som nebola v poriadku, ako keby som už navždy mala zostať sama. Pýtajú sa ma, či je so mnou všetko v poriadku, či nemám nejaké komplexy, čudujú sa, ako to že som ešte stále sama, hovoria mi o tom kto má kde akého frajera a aký vzťah a že aj ja by som mala mať. Ako keby som to mohla ovplyvniť. Doteraz som svoj stav znášala dobre, ale čím viac do mňa tlačia takéto veci, tým sa cítim horšie. Každým dňom sa cítim viac a viac sama, nechcená, opustená a začínam si myslieť, že so mnou asi naozaj niečo nie je v poriadku keď si rok a pol neviem nájsť priateľa...