nikdy som si nemyslela ze nebudem mat preco zit...bola som normalna baba az kym som nezacaLA S NEVINNOU DIETKOU.. a odratu sa moj zivot tocil len o vahe, mierach, tuku, dietach...mala som jediny ciel v zivote uz od 12tich-dosiahnut dake sproste cislo na vahe a bola som stastna ak oblcha aj v zrkadle som sa videla ako normalna stihla baba ale rodina do mna pindala kym som nepribrala...toto mi sposobuje depresie stake ken diety, cvicenie, prezieranie, obcas vracaniem orehanadla, depresie ked to asse nevyslo schudnut, este vecsie depresie ked som pribrlala, stastie ked som schudla, je to zacarovany kruh, kazde rano sa vazim, meriam si tuk tukomerom, meriam si miery, nic nechudnem, chytam depky, zapisujem kazde jedlo a vecer ma to depta ked vidim kolko som tho zase pojedla uz fakt nevladzem rozmyslam ze si to hodim a bude koniec mojho trapenia ale bojim sa ako by moja rodina zila bezomna a bojim sa ze moja dusa pojde do zatratenia alebo este horsie perezijem to a skoncim v cvokasrni, daju mi zase elektrosoky a prtiberiem dalsich 20kil a budem uz potom fakt jak sumo hrozne sa bojim kazdeho kila naviac, ked orberiem aj keby sto grsmov hned si musim poistit postavu schudnutimm dvojnasobku...len vtedy som s ista lze sa drzim a ze raz budem aspon stihla ked uz nie chuda...prajem si aby to skoncilo bud anorexia alebo rovno cely moj zivot...neviem zit bez diet, vazenia, úremeriavania sa, ohmatavania si spekov a nariekania ze mi treba esdte schudnut...prajem si nech uz je tomu koniec... co mam spravit aby som s tym prestala? prosim poradte lebo ja uz takto dalej zit nevladzem...a radikalnych rieseni ak naprikkald psychina sa bojim, tam uz ist nechcem, zazila som si tam svoje a bolo to utrpenie fakt...nemam dovod tu este byt..anorexia sa ma drzi a nepusta ma...myslim, ze rezignacia je nalepsia volba...budem slobodna a nikomu uz nebudem na obtiaz...
Nenavidim zivot, chcem uz umriet
lady, to je mentálna anorexia a pre ňu je normálne, že to nevieš prestať riešiť, si v bludnom kruhu. Prestaň sa za to na seba hnevať, prijmi tento problém aj seba v ňom. Anorexia sa dá ľahko poraziť, ak sa vyrieši to pred tým. Predpokladám, že sa u teba objavila ako dôsledok tej traumy.
Ale môžeš niečo skúsiť. Predpokladám, že by si pociťovala úzkosť, keby si si nekontrolovala váhu a kalórie pri každom jedle. Na začiatok postačí, že to prestaneš robiť pri jednom jedle dňa. Vyber si napríklad raňajky a zjedz všetko, na čo by si mala chuť, keby si nemala strach a nekontroluj to. Spoľahni sa na môj názor, že toto tvoju váhu naozaj zásadne neovplyvní. Ostatné jedlá dňa môžeš kontrolovať. Ak zistíš, že sa tvoja váha pri tomto systéme prakticky nemení, budeš môcť aspoň raňajky absolvovať v kľude.
chudák proserpina, tiež sa trápi a nevie, ako z toho von
neviem sa branit okoliu, bojim sa ze nenajdem vhodnu vetu ktora by im zavrela huby...bojim sa pribrat koli nim ze si budu o mne zase sepakt ze som tehotna a blboviny...tuzim odist niekam kde ma nik nepozna aby som mohla konecne to prestat riesit nech mam pokoj..ale kedze je to neralnevmi ostava bud sic drzat dozivotne vahu jednu a tu istu a denne sa vazit alebo sa zabit a ist do zattratenia aj ked ma jezis miluje...jezisova laska mi nepomoze pokial som spachala najvacsi hriech...ved boh mi dal zivot a ludiA HO NEMOZU BRAT...a preto skoncim zatratena
proserpina spadla do anoredixe aj ked nie je vychrtla ale berie prehanadla , vracia a podobne manipuluje z jedlom..minula pojedla lieky lebo nezvladala to ze aj ked sa snazi chudnut je ,,tlsta" tAK JE TERAZ VO ZALUZI..JA som bola v nemocnici skro rok, mam ta do 60kil a som posadnuta vazenim, meranim mier, kaloriia,a tukou v potravinach a vsetkymi priznakmi anorexie proste....prekinam den ked som dosla na proana stranku..neviem ako z toho von..chcem umriet ale nie koli tomu ze som pribrata ale koli tomu ze to neviem prestat riesit ze sa nevladzem pozerat na to ako sa nicim psychicky
Odstrániť príčinu nerovná sa dištancovať sa od sveta. Znamená to priznať si, že nie celý svet, ale ten konkrétny človek ti ublížil, že urobil zle a ty nie si v žiadnom prípade na vine. Uvedomiť si, že pokiaľ sa budeš na neho stále hnevať a nenávidieť, stále budeš k nemu pripútaná. Nemôžeš zmeniť, čo sa stalo, môžeš však zmeniť pohľad na to, čo sa stalo. Ak sa chceš od tej osoby a od toho čo ti urobila odpútať, jedine cez odpustenie. Ak sa preto rozhodneš, rozhodni sa kvôli sebe, nie kvôli nemu. Urobíš tým službu len sebe. On sa musí sám vysporiadať so zlom, čo urobil.
Odpustiť neznamená povedať, že sa vlastne nič nestalo (čo by sa potom odpúšťalo?). Naopak, znamená to povedať, že mi ten človek ublížil a veľmi ma to zasiahlo. Ty sa od neho môžeš naozaj dištancovať len tým, že mu odpustíš. Tak ostane minulosťou a ty začneš odznova. Konečne budeš žiť svoj život a on už do neho nebude zasahovať. To je vyslobodenie. Už žiadne rezanie, anorexia, sledovanie hmotnosti. Spokojnosť so sebou a svojím telom.
Viem, úloha ťažká a možno bude trvať roky, kým to dokážeš. Zatiaľ nad tým aspoň rozmýšľaj.
Problémy mozes mat preto, ze:
1. prostredie, v ktorom zijes na teba posobi extremne, ide o extremnych ludi, extremistov.
2. sama nevies co mas robit so sebou a so svojimi vnutornymi pohnutkami, resp. sa nevies alebo bojis branit.
3. alebo ide o kombinaciu jedneho aj druheho.
Ak by si bola silna a vyrovnana osobnost, tak by s tebou nejake okolie len tak lahko nezamavalo.
LadyOpium, čo ťa tak veľmi desí na tom, ak by si pribrala hoci len kilo navyše? Čo by sa potom stalo? Prečo tak nástojíš na tom, aby si to potom čo najskôr zhodila?
Možno si ma budeš pamätať, písala som Ti tu na fóre pred asi 2 rokmi, alebo to už bolo viac? Začala si vtedy chodiť na OA, potom si sa z fóra vytratila. Viackrát som si na teba spomenula, ako sa asi máš - aj na proserpinu...
odstranit pricinu by znamenalo distancovat sa od sveta...od mojho otca a jemu podobnym zmrdom a v podstate od setkych klebetnikov ktroi rozoberaju len to kto s kym spal...cize by mi pomohlo len tolko keby som odisla na dake opustene miesto kde ma nikto nepozna...aebo take kde by ma nikto asni nezaregistroval...napr. do BA ale mama by mi to nedovolila bo by si myslela ze som sa s tym kamarstom dala dokopy a to nedhcem aby si myslela bo ani sa to nestane
dovoerujem mu ale neúpoviem mu vsetko bo sa hanbim za to ze som anorekticka...kazdy si mysli ze je to take jednoduche zacni jest a vsetko budeok lenze ja som zacala jest pred dvoma romki a stale to mam v hlave tak co trepu kokoti ked hovno vedia o tom oni si to neprezili..
on ku mne citi asi nieco viac aj ja k nemu ale ja mu dovolim maximalne take ze hladkanie pochrbte alebo pohladenie po ruke alebo objatie nechcem sa s nim vyspat alebo nieco si s nim zacat bo po prve po tom netuzim a po druhe mi velmi torzumie a bolo by skoda keby sme chodili spolu a po rozchode by som onho prisla...
a ten kamarat ma chodi pozerat aj do nemocnice ale neviem ci by dosiel az tak dsleko bo on bol za mnou len v ba kde on byva a pracuje...ja som v ba len studovala a odist ta nemozem koli mame...ale myslim ze aj keby som dostranila pricinu nezmenilo by sa to...lebo odstranit pricinu by znamenalo distancvat sa od sveta
a nestretla si doteraz nejakú psychologičku, ktorá by bola k tebe milá a ktorej by si všetko povedala? Tú chorobu pred rezaním si asi ešte nevyriešila, však?
za anorexiu by som sa nehanbila viac, ako za to rezanie. veríš tomu kamarátovi? Možno ti veľmi neporadí, ale potrebuješ niekoho, kto by ti bol duševnou oporou. Len neviem, či práve ten kamarát, a ešte chalan je tá správna osoba.
meriam 160 a vazim 57-60 podla toho ci som najedena alebo prazdna...napada ma ze ked mama pojde niekam prec ze pozerem dake lieky ale ak i to mama vsimne skor ako umrem tak mi zavola samnitku a zase pojdem len na psychinu do lv okresu a tam je to hrozne bola som tam najmenej 10krat a kokot mi pomohli len ma tam jeen picus skoro pojebal a oni mi nechceli verit ze sa o to pokusil tak som povedLA ZE KED mi neveria tak odchadzam na vlastnu ziadost prec a oni ma zbili a potom strcili ido klietky...a ked somsa branila tak sa vyhrazali ze ma udaju...ja uz tam nidy nechcem ist..rozmyslam ze zajtra sa pobalim, odidem na bus do nitry a tam poprosim o hospitalizaciu na psychine alebo rovno do zaluzia na dlhodobe liecenie...ale bojim sa ze mi to mama nedovoli a ze ma necha doma a ja sa budem trapit dovtedy kym si nieco fakt neurobim a potom zase len do levickeho okresu ma daju...
inak trochu od veci volal mi jeden blizky kamarat ze ci nepoprosim mamu aby prisiel ze sa so mnou porozprava a pomoze mi najst nejake riesenie...lenze on o anorexii nevie, on vie lento zecsa rezem a ze co bolo pricinou rezania ale ja som bola chora esrte pred tym ako som zacala s rzanim...a keby mu mam povedat o anorexii sa prepadnem asi pod zem...
mam sa mu zdoverit?alebo mam mu povedat ze pockaj, odskocim si na mesiac na liecenie a potom dojdes ku mne a dame stretko?
Asi sa už zabila :-) Však uvidíme v správach.
