Neplodnost - cerstva novinka v mojom vztahu

Ahoj, potrebovala by som poradit od parov, ktore sa vysporiadavali s neplodnostou muza/zeny...vcera som sa dozvedela, ze ten moj je neplodny a trocha ma to vzalo. Nedavno som vo svojom vztahu zacala mat pocit, ze by mohol byt skvelym otcom nasich deti. Zatial som takeho stretla len jedneho, bola to velka laska a spamatavala som sa z toho asi 2 roky, neverila som, ze tento pocit este pri niekom zazijem, bude to vzajomne a aj perspektivne. Ale javi sa to tak , o to viac si to uzivam. Uz som aj vo veku, kedy pomaly nad detmi premyslam (v perspektive par rokov blizkej buducnosti) a velmi sa na to tesim (doteraz). No a vcera mi povedal, ze sanca mat s nim deti je fakt miziva. Sam by ich velmi chcel, ja tiez, idealne spolu. Momentalne nad tym vkuse premyslam, ake to je, ked zena skusa tikajuce biologicke hodiny nepocuvat, ake to je vzdat sa toho zazitku a zodpovednosti vynosit a porodit dieta, ake to je, ked cloveku nie je dozicene splodit novy zivot s partnerom, s ktorym po tom velmi tuzi. Lubim ho a ked sa na to pozriem racionalne, mozeme zvazit darcovstvo spermii, minimalna sanca na uplne vlastne deti je len v pripade zakroku unho, ale tam to tiez nie je iste.. a samozrjeme, adopcia je dalsia moznost. Hovorim si ze to vsetko zvladneme, je to ako to je a nebudem bulit nad niecim, co nemozem zmenit. Na druhu stranu mam velke otazky, predstava, ze mam jeden zivot, ale nezazijem v nom zazrak stvorenia noveho zivota ma dost matie/rozosmutnuje. Viem, ze je to frustrujuce aj prenho. Asi by som uvitala par povzbudivych slov, [pretoze je to dost citliva a cerstva tema, ktoru nechcem riesit s blizkymi. Mate niekto skusenost s tym, ze sa vam napriek minimalnej moznosti pocat podarilo miminko? Zostavam realista, ale zazraky sa deju. No neviem. Vdaka za kazdu skusenost a slovo.